Politická kaviareň
Diskusia 20 Krajina kabelárov Väčší formát

Slovenský štátny záujem: Nepodkladať sa nemeckému nacionalizmu

V nedeľu sa ministri financií EÚ dohodli na pomoci Írsku a ministri financií eurozóny na tom, ako má v hrubých rysoch fungovať Európsky stabilizačný mechanizmus. Decembrový európsky samit teda túto dohodu len potvrdí. Rýchlosť jednaní naznačuje, že situácia je mimoriadne vážna. Ujasnime si najprv celkový kontext.

Už dlhšiu dobu sme svedkami neúprosného boja medzi európskymi politikmi, ktorí sa snažia udržať euro, jeho výmenný kurz a stabilné ceny, proti obrovskej sile finančnej špekulácie, ktorá vsadila na presný opak, a ktorá nadšene tlieska Nigelovi Farageovi.

Medzitým ale ako keby sme už zabudli, že hlavným dôvodom prebiehajúcej krízy nie je hrozba insolventnosti štátov, ale masívny transfer súkromných dlhov na verejný účet v dôsledku toho, že v súvahách bánk sa zo dňa na deň objavil gigantický objem nezobchodovateľných aktív.

Prebiehajúca postupná rekapitalizácia krízou fakticky odrovnaných bánk je socializáciou strát finančného sektora. Dopriať všetkým a takmer naraz osud klientov Northern Rock alebo islandských bánk by bolo z pohľadu vládnucich politikov asi príliš riskantné.

Aké sú rozhodujúce faktory globálneho vývoja, ktorým ako člen eurozóny prechádza aj Slovensko?

V teoretickej rovine sa možno dlho sporiť o tom, či problém vznikol preto, že do globálneho ekonomického obehu bolo vpustených príliš veľa a príliš lacných peňazí, alebo preto, že tieto peniaze neboli kapitálovými trhmi spoločensky prospešne alokované.

Isté však je, že od 80. rokov minulého storočia, mnohé vlády, bez ohľadu na stranícke tričko, pod dohľadom MMF, Svetovej banky a OECD dôsledne konsolidovali verejné financie a  privatizovali banky, energetiku, dopravu, dôchodky, školstvo a zdravotníctvo.

Na globálne finančné trhy tak v praxi presmerovali mohutný prúd čerstvých zdrojov, a zároveň relatívne znížili objem peňazí, ktorý bol dlhodobo viazaný štátnym dlhom, a ktorý tak v konečnom dôsledku podporoval verejné investície do infraštruktúry a ľudského kapitálu, alebo spotrebu. Prirodzene, aj tento nový kapitál hľadal čo najvyššie výnosy, lenže v reálnej ekonomike ich nenašiel.

Súčasná kríza preto znamená v prvom rade koniec síce impozantnej, ale na špekulácii a finančnom inžinierstve založenej rentability globálneho finančného sektora. Tú sfetovaní traderi na svetových burzách v posledných dvoch desaťročiach dosahovali na úkor investícií do rozvoja priemyslu a vlastne blahobytu celej spoločnosti.

Iste, túto krízu Slovensko nespustilo a dotkla sa ho „len“ odvodene. Napriek tomu ju pociťujeme intenzívne a riziká, ktorým čelíme, sú ešte stále veľké.

V prvom rade, bez ohľadu na ideologické zafarbenie práve vládnucej garnitúry, kvalitu jej kontaktov v medzinárodných finančných inštitúciách či mienkotvorných médiách, a bez ohľadu na makroekonomické ukazovatele, je aj Slovensko vystavené vysokému riziku odlivu kapitálu z lokálnych bankových filiálok do zahraničných matiek.

Presne tak ako to zažilo v roku 2008 Maďarsko, keď sa zo dňa na deň ocitlo na pokraji platobnej neschopnosti, a  pred kolapsom ho zachránili Európska Komisia, MMF a Svetová Banka. Mimochodom, tento zásah vtedy pomohol celému regiónu. Ako sa o tom pri tejto príležitosti mohli na vlastnej koži presvedčiť aj naši tradične skromní českí susedia, presvedčenie o vlastnej výnimočnosti či zdravom ekonomickom fundamente v prípade paniky na finančných trhoch nehrá žiadnu rolu.

Práve pre túto extrémnu zraniteľnosť malej, na eurozónu napojenej ekonomiky je pre Slovensko životne dôležité, aby jeho vrcholoví predstavitelia chápali, čo sa v eurozóne naozaj deje, a o čo ide. Až do tohto víkendu sa zdalo, že prinajmenšom Ivan Mikloš a ekonomickí poradcovia Ivety Radičovej žili takpovediac v paralelnom svete.

Potešujúce – nielen pre Slovensko – ale je, že najneskôr túto nedeľu v Bruseli tvrdo narazili do reality. Je vysoko pravdepodobné, že storku, ako capkovia Počiatek a Kažimír nakupovali predražené kávové lyžičky, a ako sa mu podarí ušetriť desať miliónov eur slovenský minister financií vytiahol, aby odviedol pozornosť od mrzkej hrče na svojom čele.

Čo sa vlastne stalo?

Zjednodušene: Slovensko pod vedením Ivety Radičovej najprv principiálne odmietlo poskytnúť pôžičku Grécku. Štátny bankrot treba vraj brať ako prirodzený ozdravný proces, a nie sa ho báť. Radšej nech problémová krajina vystúpi z eurozóny, ako by sme mali podporovať morálny hazard. Zavedie vlastnú menu, nastaví perfektný kurz, a triumfálnym exportom sa sama znovu postaví na nohy.

V Európe je tento diskurz v absolútnom súzvuku s tvrdým nacionalistickým jadrom nemeckej CDU, ktoré dosiaľ nestrávilo, že za znovuzjednotenie muselo obetovať marku, ako aj s na severe a v strede Európy sústredenými euroskeptikmi, pre ktorých je zmyslom Európskej Únie akurát tak rozmer jej trhu.

Lenže pod bruselským tlakom musela nová vláda ubrať z plynu, a začala sa tváriť konštruktívne. Odrazu tiež zistila, že v súčasnosti už existujú len zlé a horšie riešenia. Tento vývoj môže osvetliť aj fakt, že po Marošovi Šefčovičovi sa na mimoriadne vplyvnú pozíciu šéfa Stálej misie pri EÚ dostal jeho švagor Ivan Korčok.

To je síce celkom iste zhoda okolností, ale korelácia medzi bruselským pôsobením bývalého slovenského veľvyslanca v Nemecku Korčoka, stretnutiami medzi Angelou Merkelovou a Ivetou Radičovou a zjavnou blízkosťou postojov oboch krajín už úplne náhodná byť nemusí. Slovenská vláda teda schválila euroval. Lenže v zákulisí ešte stále hrala podľa nemeckej partitúry, a pomáhala tak Merkelovej naťahovať čas či pohodlnejšie vyjednávať, predovšetkým so Sarkozym.

Preto samotnú Miklošovu predstavu, že riešením súčasnej krízy by mohol byť automatickými sankciami vystužený Pakt stability a rastu skombinovaný s riadeným bankrotom zadĺženej krajiny už možno chápať len buď ako odraz trestuhodného podcenenia vážnosti situácie, alebo ako zásadnú zmenu jeho politického presvedčenia, ktorá nedávno vyústila do ministrovho priznania, že dnes by už do eurozóny asi nevstupoval.

Tak či onak, je to mylná predstava. Veď či Írsko, rovnako ako Španielsko, nebolo vzorným, rozpočtovo disciplinovaným žiakom eurozóny, a jeho banky len pred pár mesiacmi hravo neprešli stress testami? Či práve zahraničné banky v pude sebazáchovy nezabránili krízou postihnutému Lotyšsku devalvovať svoju menu, a tak mu vnútili mzdovú defláciu?

Problém je v bankovom sektore, v jeho koncentrácii, štruktúre, váhe, a nie v štátnom dlhu.

A z pohľadu slovenských štátnych záujmov je vyššie zmienená predstava každopádne nebezpečná. Uskutočnenie Nemcami deklarovaného a Slovákmi podporovaného zámeru podmieniť nasadenie Európskeho stabilizačného mechanizmu riadeným bankrotom dotknutých členských štátov eurozóny tak, aby pri ňom súkromní veritelia automaticky prišli o zatiaľ bližšie neurčený objem peňazí, by v konečnom dôsledku znamenalo, že za kresťanský úrok sa na trhoch dokážu po roku 2013 prefinancovať len krajiny ako Nemecko. Slovensko ani náhodou.

Preto si môžeme pri pohľade na nedeľňajšie vyhlásenie ministrov financií eurozóny dočasne odfúknuť: Francúzsko-nemecký kompromis, ktorý bol ostatným ministrom predložený na schválenie, nepočíta ani s automatickým bankrotom, ani s automatickými stratami pre súkromných veriteľov, teda jednoznačne nezodpovedá Miklošovým predstavám. Všetko bude podliehať politickému rozhodnutiu a dohodám.

Mimochodom, za pozornosť tiež stojí vyhlásenie ministrov euroskupiny a ministrov Ecofinu ohľadom pomoci Írsku. Konkrétne fakt, že 17,5 miliardový príspevok Írska má byť čerpaný aj zo zdrojov Národného dôchodkového rezervného fondu, ktorý už vo februári 2009 na rekapitalizáciu bánk poskytol 7 miliárd eur.

Po Maďarsku, ktoré penzijné fondy jednoducho de facto znárodnilo, a Francúzsku, ktoré sa svoj rezervný fond určený na vykrytie deficitov po roku 2020 rozhodlo použiť už teraz, je ďalší osud dôchodkového sporenia ako takého čím ďalej tým otvorenejší.

Zhrnuté podčiarknuté: či sa to Ivanovi Miklošovi páči alebo nie, každá mena je politickou, a nie čisto ekonomickou realitou, a preto je aj osud eura našim spoločným osudom. Je v slovenskom štátnom záujme, aby bolo euro aj naďalej európskou menou, a nie menou nacionalistického Nemecka podľa predstáv hardlinerov CDU. Je v slovenskom štátnom záujme, aby sa eurozóna pod tlakom finančných trhov nerozpadla, a aby sa nikomu nepodarilo vystrnadiť z nej čo i len jedného člena. Ak sa premiérka Radičová v Európe obáva nejakej pyramídy, tak nech sa skôr obáva mocenskej pyramídy, na vrcholku ktorej by sa nachádzala akákoľvek mocnosť.

Share |

Komentáre (9)

  • Lucy 30.11.2010 10:15

    Pri surfovani po internete som narazila na zaujimavy nazor nemeckeho novinara, zo Spieglu, ktory sa vyjadril v zmysle, ze je vrchol drzosti od chudobnych statov znizovat dane a tym padom znizovat prijem do statnej pokladni a potom bez zacervenania prijimat pomoc od bohateho Nemecka, ktore ma to danove zatazenie daleko vyssie. Co vy na to.

  • Lucy 30.11.2010 10:21

    Nechapem, preco nezobrazujete prispevky?

  • I. Lesay 30.11.2010 10:39

    ospravedlnujem sa, ale vzhlasom na zaplavu spamov musim kazdy komentar schvalovat, a preto to niekedy trva…

  • Vajkový Bubuš Chlebík 30.11.2010 12:12

    Je očarujúce, ako autor šmahom ruky vyriešil problém príčiny krízy (môžeme sa teoreticky sporiť… ale to predsa robiť nebudeme… lebo však príliš veľa príliš lacných peňazí bola asi len teória) a rýchlo prešiel na riešenie (treba podržať každého, aj podvodníka, aj špekulanta, lebo je to politická otázka). Skutočne dôsledné ekonomické myslenie, bravo.

  • Gazda 30.11.2010 14:03

    Slovensky statny zaujem je aj uvedomovanie si, ze po ekonomickej stranke, zijeme v ere sutazivosti. Tak ako pise autor, psychologia je dolezitym faktorom vo financiach a ekonomike. Cim skor si uvedomime a osvojime dolezitost psychologie na nase penazenky tym lepsie.
    Nasi oponenti, sudiac podla psychologickeho tlaku na nasu menu, na nase spolocenstvo (EU) a na nas zivotny standard, ulohu psychologie pri konkurencnom boji poznaju.

  • zet 30.11.2010 16:45

    velmi pouceny text. autor ma prehlad

  • jožo mrkva 30.11.2010 21:30

    Môžete ma mat radi

  • mazda 01.12.2010 15:43

    Dnes si uz nemozeme dovolit prijimat nejake riesenia, len preto, ze vyzeraju byt spravodlive. Svet sa ocitol v nebyvalom ekonomickom marazme a teraz ide o to, vykorculovat zo situacie s co najmenej odretymi usami, ak je to vobec mozne. Samozrejme, ze za vsetkym je politika. Ziaden prezident, alebo predseda vlady si predsa nemoze dovolit obcanom oznamit, ze zo dna na den prisli o vsetko, co mali v bankach a ich hnutelny a nehnutelny majetok ma len taku cenu, aku za ne trh chce zaplatit, teda ziadnu, alebo takmer ziadnu. Uz nejde o teoreticke prekaracky, ide o vsetko.

  • sedliak 01.12.2010 16:26

    som za europu,ina alternativa pre moerove spoluzitie narodov v tomto regione neexistuje,al som aj za spravodlivost,slovensko muselo dat 100mld. ks na oddlzenie slovenskych bank zhumplovanych meciar a spol, nasledne sme tieto banky predali Europe, bankam ,ktore same stoja pred bankrotom insolventnlsti statov,ktore si zili nad pomery, v poriadku som za riesenia,ktore zabrania ciernym piatk, ale v prvom rade treba prinoest systemove riesenia,povedane to, aby sa politici spametali,spravili poriadok v bankovom sektore, v sektore ,ktory produkuje lroblemy nic viac, obyvajny clovek sa misi nadriet na 500 eur,bankari sy rozdavaju miliardove odmeny, za nic,lepsie povedane za spekulacie,nech zodpovednost nesu vsetci zainteresovany,lachvate banky,nezodpovedne staty..

Pridaj komentár