Politická kaviareň
Diskusia 20 Krajina kabelárov Väčší formát

Boj o euroobligácie

Aké je politické rácio nemeckého návrhu Paktu konkurencieschopnosti? Prečo ho Francúzi nechali „leaknuť“ ako návrh, na ktorom sa podieľajú? Prečo by Slovensko nemalo bez hlbšieho zamyslenia, len z princípu podporovať manévre Komisie? Krátky exkurz európskou protikrízovou politikou pre poučenie dezorientovaných slovenských publicistov, ale nielen.

12. januára 2011 Európska komisia pustila do obehu prvý takzvaný Ročný prieskum rastu. Ako zvyčajne, tlačové agentúry akurát mechanicky prevzali podklady tlačového oddelenia eurokratov a informáciu posunuli ďalej. Málokto si tento dokument pozornejšie prečítal. Škoda.

4. februára 2011 portál Euractiv zverejnil takzvaný no paper s pracovným názvom „Pakt konkurencieschopnosti“. Text, ktorý bol skoncipovaný v nemčine, mal mať aj francúzsku podporu.

Text „tajný“ a krátky si prečítali všetci. Okamžite vyvolal vlnu kritiky. Česko a Slovensko napríklad reflexívne odmietli myšlienku daňovej harmonizácie, ktorej prvou etapou by malo byť zjednotenie korporátneho daňového základu. Rovnako Belgicko podráždil návrh odstrániť automatickú indexáciu miezd v pomere k inflácii. A premiérka Radičová sa dokonca ozvala aj proti nápadu harmonizovať vek odchodu do dôchodku. Kvitujeme. Vážne. Aj keď ozvať sa mohla aj skôr.

Sranda je totiž v tom, že obsah tohto dokumentu nie je v žiadnom prípade nový. Všetky problematické body, ktoré obsahuje, sa nachádzajú v už spomenutom Ročnom prieskume rastu od Európskej komisie. Tá jeho publikáciou odštartovala málo známy Európsky semester ekonomickej koordinácie.

Ale pekne po poriadku.

Príbeh európskej odpovede na prebiehajúcu hospodársku krízu v podaní Európskej komisie znie približne nasledovne: Všetko to začalo v Spojených štátoch a k nám sa to prevalilo cez bankový sektor. Ten najprv pred krachom zachránili intervencie Európskej centrálnej banky a samotných štátov, s požehnaním Komisie.

Problém však následne zmutoval do krízy štátneho dlhu. Spoločne sme za pomoci Európskeho mechanizmu finančnej stability (EFSM) odvrátili krach Lotyšska, Rumunska, Maďarska, Grécka a prostredníctvom dočasného eurovalu (EFSF) tiež Írska. Vďaka dočasnému eurovalu zatiaľ ešte držíme nad vodou Portugalsko, Španielsko, Taliansko… dúfajme, že aspoň do roku 2013.

Súbežne sme spustili všetky potrebné reformy, aby sa toto všetko už nikdy nezopakovalo. Presadili sme novú európsku architektúru dohľadu nad bankami, poisťovňami a dôchodkovými správcovskými spoločnosťami. Dosiahli konsenzus na všeobecne akceptovaných zásadách a orientáciách hospodárskej politiky všetkých členov EÚ pre nasledujúcich desať rokov (stratégia Európa 2020).

V rámci legislatívneho balíčka hospodárskeho riadenia sme navrhli nové pravidlá pre účinnejšie uplatňovanie Paktu stability a rastu, teda prísnejšiu rozpočtovú disciplínu primárne pre členov eurozóny. A napokon sme spustili Európsky semester, v ktorom všetkým členom EÚ hovoríme nielen to, že treba šetriť, ale aj to, že treba rásť. A rast podľa nás príde predovšetkým zo znižovania miezd, flexibilizácie pracovného trhu, ďalšieho prehlbovania jednotného trhu, a cielených investícií do vedy a výskumu, ako aj energetických a digitálnych sietí.

Takže vidíte, všetko je vlastne tak, ako má byť. Môžeme šetriť a rásť zároveň. Teraz už len potrebujeme, aby nám Európsky parlament do júna odsúhlasil balíček hospodárskeho riadenia, a tiež súhlas všetkých národných parlamentov s kozmetickou zmenou Lisabonskej zmluvy, aby sme mohli po roku 2013 založiť Európsky stabilizačný mechanizmus (ESM), teda permanentný euroval. A potom si už konečne budeme môcť oddýchnuť a budovať energetické siete, vysokorýchlostné internetové pripojenie, a zelenú budúcnosť.

No a práve tu niekde eurokrat-rozprávkar dostáva dve poriadne zauchá.

16. februára v pléne Európskeho parlamentu proti Komisii ostro vystúpila francúzska liberálka Sylvie Goulard a povedala to na rovinu: Naše predstavy o tom, čo európske ekonomiky v súčasnosti naozaj potrebujú na to, aby opäť začali rásť a znižovať nezamestnanosť, sa radikálne líšia. V Európskom parlamente existuje väčšina, ktorá na rozdiel od Komisie, ktorá je v predklone pred Merkelovou, znova ide do boja za euroobligácie.

22. februára vyšla na adresu celej protikrízovej politiky Barrosovej Komisie zdrvujúca kritika s podpisom Francúza Jacquesa Delorsa. Nielenže definitívne zosmiešnil celý Európsky semester a legislatívny balíček ekonomického riadenia, ale ešte sa aj postavil na stranu francúzsko-nemeckého paktu konkurencieschopnosti, čo určite mnohých prinajmenšom prekvapilo. Veď či sa od bývalého dvojnásobného predsedu Komisie neočakáva, že bude principiálne obhajovať komunitárnu metódu, a nie medzivládnu? Popritom takmer uniklo, že tiež akoby mimochodom spomenul nutnosť veľkých európskych infraštruktúrnych projektov, financovaných cez euroobligácie.

Ako náhodou, 1. marca Komisia spustila verejnú konzultáciu návrhu projektových obligácií, ktoré sú od euroobligácií na míle vzdialené.

A teda späť k paktu konkurencieschopnosti: Francúzska podpora textu, ktorý sa do obehu dostal iba v nemčine, je a priori otázna. Otázny je aj súhlas Francúzov s jeho obsahom. Ak teda nemecký text vyšiel so Sarkozyho podporou, tak pravdepodobne len preto, že Francúzsko má dlhodobo záujem na novej inštitucionálnej zmene, ktorú tento text načrtáva.

Diskusia o jeho obsahu je podľa všetkého z francúzskeho pohľadu diskusiou o ďalšej etape európskej integrácie. Nejde o to, či harmonizovať daňové základy pre korporácie. Ide o to, či v Európskej Únii vznikne tvrdé jadro ekonomického riadenia, schopné vytvárať spoločný dlh, a kto v ňom bude. Či to bude súčasná eurozóna (aj s Írskom, Gréckom, Portugalskom, Slovenskom, Estónskom), alebo či to bude niečo užšie.

Skrátka, Francúzi dlhodobo chcú euroobligácie. Nemecká pravica dosiaľ skôr nie, ako áno. Povedzme, že prinajmenšom takticky nie. A teraz sa zrejme dohaduje, s kým do toho pôjdu, za akých podmienok, a kedy.

V súčasnosti sa všetci pripravujú na historický, prelomový európsky samit, naplánovaný na 24. a 25. marca tohto roku. Má sa na ňom dohodnúť všetko. Má priniesť konečné riešenie všetkých problémov. Z nášho pohľadu by bohato stačilo, keby v konečnom dôsledku priniesol euroobligácie, na ktorých emitovaní by sa podieľalo aj Slovensko.

Share |

Pridaj komentár