Politická kaviareň
Diskusia 20 Krajina kabelárov Väčší formát

Nová dohoda pre Európu

Deklarácia významných európskych štátnikov (zverejnená 3. júla 2011 vo Financial TimesDer Spiegel)

Vojnu medzi volenými vládami a nevolenými ratingovými agentúrami Európa postupne prehráva. Vlády sa snažia vládnuť, ale panujú ratingové agentúry. Voliči o tom vedia a niektoré členské štáty EÚ, vedomé si toho, postavili sa proti fiškálnym transferom ostatným členským štátom.

Samozrejme, že niektoré z týchto štátov vrátane Nemecka získali a ešte stále získajú z eura, ktoré je podhodnotené, a preto konkurencieschopnejšie, ako by bolo iba pre niekoľko krajín jadra eurozóny. Bankroty najzadlženejších krajín by mohli zasiahnuť banky a penzijné fondy v centre eurozóny, ale aj tie na jej periférii. Imunitu v tomto ohľade nemá nikto z nich.

Odpoveďou je nie menej ale viac Európy. Politici Jean-Claude Juncker a Giulio Tremonti argumentujú, že prevod časti národných dlhov na dlhopisy EÚ by mohol súčasnú krízu stabilizovať. S tým my určite súhlasíme.

Rozhodnutie o takomto prevode nemusí byť jednomyseľné. Mohlo by prejsť za pomoci postupu posilnenej spolupráce – podobne, ako pri  vytvorení samotného eura. Tie vlády, ktoré by si želali ponechať svoje vlastné dlhopisy, ako by si snáď mohlo želať Nemecko, by tak mohli učiniť.

Súhlasíme rovnako s návrhom luxemburgského premiéra Junckera a talianskeho ministra financií Tremontiho, aby sa s emitovanými európskymi dlhopismi mohlo globálne obchodovať a aby prilákali prebytky zo štátmi vlastnených suverénnych fondov a z rozvíjajúcich sa ekonomík, ktorých vlády volajú po pluralitnejšom globálnom menovom systéme. Takto by mohla Únia zabezpečiť finančné prílevy, a nebola by tak odkázaná iba na fiškálne prevody vo svojom rámci.

Navrhujeme však, že obchodovať prevod časti národných dlhov na EÚ nie je potrebné. Únia by ho mohla držať na svojom vlastnom účte. Nakoľko by sa neobchodoval, mohol by zostať ostrovčekom chráneným pred ratingovými agentúrami. O jeho úrokovej miere by mohli na obhájiteľnom a udržateľnom základe rozhodovať ministri financií euroskupiny. Bol by imúnny voči špekuláciám. Mohli byť tak viac vládnuť vlády a nie ratingové agentúry.

Na tomto mieste pripomíname aj tie ponaučenia, ku ktorým sa dospelo na základe hospodárskych programov USA v 30. rokoch minulého storočia počas dovtedy najväčšej hospodárskej krízy kapitalizmu, a ktoré sú známe ako New Deal. V Európe v 1993 práve tieto boli inšpiráciou pre návrhy Jacquesa Delorsa, aby spoločnú menu doplnili spoločné európske dlhopisy.

Vláda prezidenta Roosevelta nepotrebovala, aby vládne dlhopisy USA financovali alebo zaručovali členské štáty Americkej únie ako napr. Kalifornia alebo Delaware. Rovnako vtedajšia americká vláda od nich nevyžadovala ani finančné prevody, a ani od nich nemusela kupovať ich dlhy. V súčasnosti ani Európska únia nepotrebuje tak činiť v prípade emisií svojich vlastných dlhopisov.

Dlhopisy USA sa financujú pomocou bežnej fiškálnej politiky Spojených štátov. Európa takú politiku nemá. Ale tie členské štáty, ktorých časť národného dlhu by sa skonvertovala na dlhopisy EÚ, by ich kryli zo svojich národných daňových príjmov a bez fiškálnych prevodov od ostatných.

Európa má aj jednu prehliadanú výhodu neskôr začínajúceho hráča. Mnohé z jej členských štátov sú hlboko zadlžené po záchrane svojich bánk. Samotná Únia však nemá takmer žiaden dlh. Dokonca aj po výkupe národných dlhov od mája minulého roka jej vlastný dlh je menej ako 1 % jej celkového HDP.

To je menej ako jedna desatina úrovne, z ktorej USA vydali dlhopisy na financovanie hospodárskych programov súhrnne známych ako New Deal (Nová dohoda), ktorých úspech posmelil USA aj na financovanie hospodárskej pomoci známej pod názvom Marshallov plán. Vďaka nemu z ruín druhej svetovej vojny došlo k zotaveniu Európy a jeho hlavným prijímateľom bolo vtedy Nemecko.

Dlhopisy EÚ nevyhnutne nepotrebujú novú inštitúciu. Pred finančnými trhmi chránený dlhopis by mohol držať euroval. Čisté emisie dlhopisov za účelom podpory rastu by mohol realizovať buď euroval (EFSF) alebo Skupina Európskej investičnej banky. Úroky týchto dlhopisov by sa platili z príjmov z projektového spolufinancovania. Iba pripomenieme, že presne takým spôsobom sa už dnes kryjú dlhopisy EIB.

Európska centrálna banka je strážcom cenovej stability, ale Skupina EIB dokáže zabezpečiť rast. Už teraz sú projektové financie EIB dvojnásobne vyššie ako vo Svetovej banke. Táto európska banka vydáva svoje vlastné dlhopisy už päťdesiat rokov, a to aj bez záruk členských štátov alebo fiškálnych prevodov od nich. Žiaden z hlavných štátov eurozóny si nepožičiava z tejto banky tak, že by ako zálohu dával vlastné dlhopisy.

Dlhopisy určite neznamenajú tlačenie peňazí. Rovnako nie sú ani deficitné financie. Čisté emisie dlhopisov Únie by znamenali prílev zdrojov na financovanie obnovy v Európe namiesto dnešného uťahovania opaskov a programov škrtania v oblasti sociálneho štátu. Naliehavo apelujeme, aby dané čo najskôr uznal ECOFIN a Európska rada. Cieľom je bezpečnosť eurozóny a hospodárska a sociálna súdržnosť, a to prostredníctvom novodobého programu New Deal pre Európu.

Za touto výzvou stoja poprední európski politici Giuliano Amato, Enrique Baron, Michel Rocard, Jacek Saryusz-Wolski, Mario Soares, Jorge Sampaio, Guy Verhofstadt.

Giuliano Amato, Michel Rocard, Mario Soares a Guy Verhofstadt boli predtým premiérmi Talianska, Francúzska, Portugalska a Belgicka. Mario Soares bol neskôr prezidentom Portugalska. V inom volebnom období bol prezidentom Portugalska Jorge Sampaio. V súčasnosti pôsobí Guy Verhofstadt ako líder Aliancie liberálov a demokratov v Európskom parlamente. Enrique Baron bol lídrom Socialistickej skupiny a predsedom Európskeho parlamentu. Jacek Saryusz-Wolski pôsobí ako podpredseda Európskej ľudovej strany a Európskeho parlamentu a predseda jeho Výboru pre zahraničné veci.

blogu Yanisa Varoufakisa preložila Viera Melušová.

Share |

Pridaj komentár