Legitimita moci v ére globalizácie

V súčasnej kríze sa prejavuje jeden z neblahých rozporov globalizácie: subjekty, ktoré majú legitimitu a ku ktorým sa občania obracajú so svojimi požiadavkami a očakávaniami, rapídne strácajú reálnu moc. Veľkú moc, naopak, majú subjekty, ktoré účty nemusia skladať vôbec nikomu.

Jedným z najviditeľnejších príkladov je správanie štátnikov zoči-voči súčasnej kríze. Na konci roku 2008 zaznievali na adresu finančných trhov, ratingových agentúr či daňových rajov silné slová. Regulácia bolo to najmiernejšie z nich. Dnes však počujeme inú pesničku: treba obnoviť dôveru finančných trhov, uspokojiť očakávania ratingových agentúr.

Štát v pasci nemohúcnosti

Ústup ekonomickej suverenity štátu sa viaže k 70. rokom minulého storočia, keď kapitál začína intenzívne prekračovať hranice štátov. K tomu mu neskôr ešte dopomáha neoliberálna ideológia. Štát sa do pasce vlastnej nemohúcnosti dostal aj svojou vlastnou vinou tým, ako sám sebe obmedzoval vlastné nástroje a teraz v krízovej situácii zisťuje, že reagovať už nemá takmer čím, aj keby akokoľvek chcel.

Extrémne vychýlenie k názoru, že štát je vždy zlý hospodár a trh si poradí s každým problémom lepšie, nastavilo podmienky, keď sú nielen malé a stredne veľké štáty vydané na milosť či nemilosť aktérom, pripodobňovaným k fatalite – či vlastne priamo k “Bohu”, ktorý môže rozhodovať o osude celých národov.

Finančné trhy spolu s ratingovými agentúrami rozhodujú o tom, či si krajina bude alebo nebude môcť požičať na svoje fungovanie. Či jej obyvateľstvo postihne ďalšia “fatalita” – úsporné balíčky Medzinárodného menového fondu naordinované na “ozdravenie” hospodárstva, ktoré zaručene vedú k zbedačeniu väčšiny obyvateľstva a k drastickému obmedzeniu verejných zdrojov.

Štát je vo vlastnej suverenite a v napĺňaní vôle svojich občanov ohrozený množstvom relatívne nových ekonomických aktérov. Nadnárodné firmy fungujúce v sieťach systematicky tlačia na “výhodné podmienky na podnikanie”, prípadne si vynucujú tzv. konkurencieschopnosť. Tá v ich pojatí nepredstavuje nič iné ako tzv. preteky s cieľovou páskou “na samé dno do štátneho vrecka” – čo najnižšie dane (pokiaľ je to možné vôbec nijaké dane), namiesto toho ešte vymôcť si od štátu rôzne darčeky v podobe infraštruktúry či dotácie na pracovné miesta.

Úplnou samozrejmosťou je už flexibilný trh práce, čo prináša obmedzovanie moci odborov (v menej vyspelých krajinách ich zákaz), nijaké istoty pre zamestnancov (v rozvojových krajinách bežnú detskú prácu). A keď azda nie je niečo strihnuté na mieru, tieto korporácie si vedia poradiť – od vnútrofiremných cien, ktoré umožňujú vyhýbať sa daniam v naozaj globálnom meradle, až po zrušenie dcérskej firmy a jej presun do “chápavejšej” krajiny.

Kto má v ruke čierneho Petra?

Samostatnou kapitolou sú už spomenuté finančné trhy. Len pár titulkov z médií, ktoré dnes a denne čítame: Finančné trhy rozhodnú…, Akú náladu budú mať finančné trhy?, Takéto kroky vlády XY nemôžu získať dôveru finančných trhov. Vyzerá to, akoby sa na nás úbohých smrteľníkov odkiaľsi z Olympu pozerala skupinka neomylných polobohov, ktorí sa s našimi životmi hrajú mariáš.

Prečo sa už nehovorí o tom, ktože to vlastne tieto finančné trhy tvorí? Nie sú to práve tie inštitúcie – banky, investičné a penzijné fondy, o špekulatívnych nehovoriac, ktoré prispeli k dnešnej kríze a žiadali záchranu od štátu? Od rovnakého štátu, ktorý im bol v “dobrých” rokoch len na ťarchu?

Ako je možné, že Goldman Sachs, jeden z najväčších aktérov na týchto trhoch, na jednej strane pomáhal falšovať gréckej vláde údaje o jej verejných rozpočtoch a na strane druhej si usilovne pomocou derivátov Credit default swap tipoval na “bankrot” Grécka?

Hoci sú ratingové agentúry už dlhšie pod paľbou kritiky – predovšetkým zo strany EÚ – no práve Únia sa zatiaľ k významnejšiemu kroku na obmedzenie ich “vyčíňania” nezmohla. A ani nevytvorila ako protiváhu vlastnú inštitúciu.

Trh ratingových agentúr má oligopolnú podobu, pretože sa na ňom pohybujú traja významní aktéri (všetci z USA, len tak mimochodom) – Fitch, Moody´s a Standard and Poor´s. Už sa pozabudlo na to, ako ratingové agentúry pomáhali vďaka najvyššiemu ratingu AAA rozšíriť pofidérne balíčky CDO do celého sveta. No bolo by omylom hodnotiť toto ich správanie ako „zlyhanie“.

Ani finančné trhy, pri všetkých možných krízach (kríza v Juhovýchodnej Ázii či mexická, argentínska a pod.), ani ratingové agentúry nezlyhali. Taký výrok by totiž navodzoval myšlienku, že sa pohybujeme vo viac-menej normálnom prostredí, kde sa jednoducho tu a tam prihodí nejaká tá chybička. Naopak, tak finančné trhy, ako ratingové agentúry sa správajú celkom štandardne v prostredí globalizovaného kapitalizmu. Využívajú možnosti pre seba akumulovať zisky a prípadné straty prevádzať na iných – na štát, na jeho občanov.

V ére globalizácie víťazia tí, ktorí sú voči štátu nezodpovední. Tí, ktorí môžu zmiznúť, odísť a zanechať za sebou doslova spálenú zem. Tí, ktorí odísť nemôžu – štát a väčšina občanov – majú v ruke čierneho Petra.

Úprimne a natvrdo

Ekonomická sféra sa vymkla z demokratického rozhodovania a vzájomného ovplyvňovania na úrovni štátu. Demokraticky si síce ešte stále môžeme zvoliť rôzne strany, ale tie sú “fatalitou” – globalizovaným kapitalizmom nútené robiť dokola to isté, pretože inak príde trest. Trest všemocných, nevolených aktérov.

Určité veci si treba povedať úprimne a natvrdo: žijeme v ekonomickej totalite. Možno, že onen “výber” z rôznych druhov čaju (t. j. systémovo konformných riešení) máme ešte práve preto, že si vyberáme len príchuť a farbu, ale beda, ak by sme sa vzbúrili a povedali si, že namiesto čaju chceme kávu (t. j. systémovo nekonformné riešenie). A keď sa teraz začíname búriť a protestovať, tak nie je div, že sa stále častejšie objavujú návrhy na obmedzenie volebného práva. To, že kapitalizmus je nevyhnutne spojený s demokraciou, je jedna z najväčších lží 20. storočia.

A tak nevyhnutne musíme vyvodiť záver, že protesty ľudí proti vlastným vládam nesmerujú na hlavného vinníka. Vlády sa buď z donútenia, alebo dobrovoľne, vedome či nevedome stali otrokmi súčasnej ekonomickej totality. Manévrovací priestor na úpravy politík síce existuje, ale je stále menší a menší. V situácii vysokého verejného zadlženia, keď bohatí utekajú do daňových rajov, sa potom stáva minimálnym.

Napriek tomu majú vlády (aspoň v tzv. demokratických krajinách) ešte stále zvyšky legitimity. A nemýľme sa, ani nadnárodné korporácie, ani finančné trhy nechcú zničiť štát, pretože potrebujú (prinajmenšom) jeho represívne funkcie a práve jeho legitimitu.

Štátny aparát slúži ako “ochranca” investorov (polícia, súdy, armáda) a ako demokraticky splnomocnený subjekt, ktorý presadzuje argument, že je nevyhnutné obmedzovať prerozdeľovanie cez štátny rozpočet. Aby sa umožnilo kapitálu obchodovať s dosiaľ verejne spravovanými hodnotami (vzdelanie, zdravie, penzie, príroda atď.) a s protibežným zadlžovaním obyvateľov.

Zároveň korporácie (aj finančné trhy) vedia, že zo zotrvačnosti či nepochopenia sa hnev občanov stále ešte obracia proti vláde (či parlamentu), pretože je ľahšie protestovať proti konkrétnej politickej reprezentácii ako proti systému.

Čo robiť?

Bezmocnosť politických elít môžeme pozorovať v Španielsku a najviac v Grécku, keď premiérovi Papandreovi “zarezali“ referendum. Bezmocnosť na strane občanov sa prejavuje tým, že sa správajú “štandardne”, v hraniciach systému – čaj AB vymenia za čaj XY, pretože káva nie je, a na tomto nápojovom lístku ani byť nemôže. Niet divu, že sa potom po celom západnom svete znovu lavínovo šíri heslo: Keby voľby mohli niečo zmeniť, boli by zakázané!

Žijeme v dokonalom bludnom kruhu. Politické strany, ktoré sa uchádzajú o našu podporu. potrebujú na svoje mediálne pôsobenie podporu bohatých kruhov (sponzorov). Tí zaplatia volebnú šou, ktorá nás bude presviedčať, že sú to práve oni, čo im leží na srdci naše blaho. A ak sa nám ich politika “blaha”, ktoré sa nakoniec vzťahuje len a len na nich samotných, prestane páčiť, bude na nás nasadená polícia platená z našich (stále viacej nepriamych) daní. V budúcich voľbách si môžeme vybrať to isté v inom balení. A hovoríme tomu sloboda a demokracia.

Možno to teraz vyzerá, že žiadne riešenie neexistuje a môžeme sa s tým len pasívne apaticky zmieriť. Je to presne naopak, pretože súčasná hlboká a formačná kríza otvára priestor na riešenia, ktoré by za iných okolností neboli možné. Čo teda robiť?

Sústavne pracovať na osvete. V ľuďoch je zakorenené veľké množstvo mýtov a nesprávnych informácií. Šíriť informácie, stále sa vzdelávať, vytvárať siete v národnom aj nadnárodnom meradle.

Byť solidárny. Elita po nástrojoch z registra „rozdeľuj a panuj“ siaha vždy vo chvíľach, keď si inak nevie rady. Treba byť solidárny nielen v rámci národa, ale skutočne globálne. Nedať si nahovoriť, že za krízu v eurozóne môžu leniví, pod olivovníkmi sa váľajúci Gréci. Že za nezamestnanosť Američanov môžu Číňania či deti z krajín Juhovýchodnej Ázie, pracujúce za niekoľko centov na hodinu. Je ťažšie vysvetľovať, ako funguje globálny kapitalizmus, ako ukázať prstom na konkrétneho vinníka (najmä ak má napríklad inú farbu pleti a dá sa tak dobre identifikovať).

A nakoniec to najťažšie – vytvárať ostrovčeky pozitívnej deviácie a pokúšať sa v maximálnej miere odpojovať od matrixu, teda vystúpiť zo systému.

Iný svet je možný. A táto kríza je príležitosťou, ktorá nesmie byť premárnená.

Ako na to – aj s ostrovčekmi pozitívnej deviácie – možno nabudúce.

Článok vyšiel v denníku Pravda.