Politická kaviareň
Diskusia 20 Krajina kabelárov Väčší formát

Čaro nechceného

Márne sa Jozef Kollár snaží, v tieni goríl a sasaniek, v atmosfére rozhorčenej ulice ide obsažný politický dialóg bokom. Keby som bol členom Penty, presne takto by som sa zo zákulisia snažil odpútať pozornosť verejnosti od trestnej podstaty spisu Gorila: Zrazu vnímame len špinu, zdá sa nám všadeprítomná, odkiaľ je už len krôčik k jej dokonalej banalizácii, a medzitým je reč už iba o tom, kto koho pozná a kto koho kedy a kde stretol. To je asi najväčšia tragédia prebiehajúcej predvolebnej kampane, presnejšie povedané mafiánskeho vybavovania si účtov, ktorého sme sa stali rukojemníkmi a nie celkom náhodnými obeťami.

Politická a podnikateľská garnitúra dokonale zdiskreditovali politické inštitúcie Slovenskej republiky. V tom, čo oni ešte stále považujú len za drsnú hru pre chlapov s gulami, prehrávame všetci, ako spoločnosť. Nielen v účtovníckom zmysle rozkrádania ekonomických hodnôt, ktoré naša spoločnosť produkuje. Ale hlavne v tom zmysle, že už nikomu a ničomu nemôžeme dôverovať. V praxi sa tak dostávame do Thomasom Hobbesom skoncipovaného divokého stavu, kde je každý človek druhému vlkom.

A preto som so všetkými rozhnevanými občanmi, ktorí v týchto mrazivých dňoch vyšli do ulíc, aby spoločne prelomili bariéru. Zároveň si dovolím varovať chrapúňov vo funkciách, ktorým to ešte nedošlo: Takéto okrikovanie občanov z pozície moci je v dnešnej atmosfére otvoreným navádzaním na násilnosti.

Ale k veci. Myslím, že Jozef Kollár má pravdu iba v tom, že sa stalo niečo veľké. Ale v tom čo a kedy sa podľa mňa mýli. Vlastne začínam mať podozrenie, že mu je to v podstate jedno, hlavne že môže ďalej živiť akože čisto politickú tému, a tým sa demonštratívne pokúsiť vyčleniť z politického zverinca.

Slovenské parlamentné schválenie zmluvy o založení trvalého eurovalu (ESM) je len jednou z epizód omnoho zložitejšieho príbehu, ktorého nosná zápletka je zhruba takáto:

Krízu finančného kapitalizmu, ktorú rozpútalo prasknutie americkej hypotekárnej bubliny, bankári a politici prehodili na naše plecia ako krízu verejných dlhov a teda sociálneho štátu, čím spustili nekontrolovateľné spoločenské a politické otrasy. V Európskej únii to zároveň znamená aj destabilizáciu celej inštitucionálnej konštrukcie, ktorú si tu v záujme mieru a prosperity na kontinente päť desaťročí prácne pipleme.

Euroval je teda len nástrojom, ako stlmiť niektoré akútne prejavy prebiehajúcej krízy. Povedzme ľadové obaly pre pacienta, ktorým lomcuje životu nebezpečná horúčka. Pritom dôležitá je správna diagnóza a od nej odvodená liečba. A práve tu je problém, na ktorý poukazuje aj Jozef Kollár:

Vo vyhlásení členov Európskej rady z 30. januára sa uvádza, že: „…neexistujú rýchle riešenia. Naša činnosť musí byť rozhodná, vytrvalá a komplexná. Musíme urobiť viac, aby sme Európu vyviedli z krízy“. Toto nielenže nie je pravda, ale realita je úplne opačná. Už dva roky sme svedkami toho, ako „rozhodne a vytrvalo“ európski lídri riešenia dlhovú krízu v eurozóne. Ani za dva roky nič nevyriešili. Dlhová nákaza sa z Grécka rozšírila na ďalšie krajiny eurozóny, celá EÚ stojí pred ekonomickou recesiou, zadlženosť Grécka za dva roky vzrástla, úročenie dlhopisov Talianska, Španielska, Portugalska tiež vrástlo.

Ale prečo? Jozef Kollár podsúva, že pretože sú neschopní a nechcú aplikovať tú správnu medicínu Dr. Sulika v momente, keď je to potrebné (krach Grécka, a podobné stredoveké púšťanie žilou).

V skutočnosti preto, že bruselskí politici, ako aj drvivá väčšina hláv členských štátov sú aj naďalej skalopevne presvedčení, že naše spoločnosti si žili nad pomery. Že sme slovami bývalého eurokomisára Jána Figeľa viac trovili, ako tvorili, a teda že prebiehajúca kríza je vhodnou príležitosťou na takú ozdravnú kúru. Oni všetci počítajú s hospodárskou recesiou, so zvýšenou nezamestnanosťou. Pre ich najbližších poradcov, mentorov, zadávateľov je to neopakovateľná príležitosť konečne zlomiť posledný odpor proti zásadnej zmene starého, povojnového, z ich pohľadu dávno prekonaného európskeho modelu sociálneho štátu, ktorý chápu ako hlavnú prekážku ich mocenským ambíciám v globalizovanom svete.

A na tomto pozadí sa Francúzi snažia pretlačiť dvojrýchlostnú Európu, kým Nemci sa snažia udržať v hre svojich stredoeurópskych vazalov, ktorí im na európskom poli zaručujú drvivú prevahu, zatiaľ čo vlastnou aroganciou zmátožená Veľká Británia sa sama vyobcovala.

Čo „veľké“ sa teda na prelome rokov 2011 a 2012 v skutočnosti udialo respektíve ešte stále deje? Napriek Merkelovej snahe vzniká dvojrýchlostná Európa, pod taktovkou Európskej komisie.

Fiškálna dohoda, ktorú odmietajú Briti a Česi, je v prvom rade čisto politický záväzok na medzivládnej úrovni, ktorý hovorí: Finančnú stabilitu systému drží Nemecko, bez neho nič nemá zmysel, splňme teda jeho požiadavky, ale všetci, spolu. Súbežne však všetok obsah, ktorý si v ňom Merkelová diktuje (ako napríklad dlhovú brzdu) na medzivládnej úrovni, do európskej legislatívy zapracúva Európska komisia (najprv takzvaný six pack, a 23. novembra 2011 aj rovnako dôležitý a dosiaľ prehliadaný „two pack“). Toto nové právo sa však môže aplikovať len na členov eurozóny.

Finta je v tom, že kým dodržiavanie obsahu medzivládnej fiškálnej dohody od štátov nemá kto vynucovať (zámer Merkelovej, aby to bol Európsky súdny dvor, nevyšiel), a teda záleží len od ich dobrej vôle, dodržiavanie európskej legislatívy členmi eurozóny je plne v kompetencii Európskej komisie. Tí, čo podpisujú fiškálnu dohodu, respektíve sa rozhodli jej ďalej neklásť žiadne prekážky, logicky nebudú chcieť v Rade zablokovať ani zmeny navrhované Komisiou, ktoré budú platiť pre eurozónu.

Čaro nechceného je v tom, že Jozefovi Kollárovi a jeho ideologickým súputníkom tento manéver dodnes nedocvakol, pretože s obsahom politiky, ktorú takýmto spôsobom na európskej úrovni betónuje, aj s tichým súhlasom pravicou ovládaného Európskeho parlamentu, a za nechápavého prizerania sa národnými parlamentmi, bezvýhradne súhlasia. Nám ostatným ostáva len čakať, kedy sa to beztak zadrie, nakoľko v konečnom dôsledku je rozhodujúci práve obsah politiky. A dúfať, že tá recesia, ktorú takto vedome spúšťajú, ich všetkých zmetie bez toho, aby ich mohli nahradiť ešte mrzkejšie zvery.

Share |

Komentáre (6)

  • janci 06.02.2012 10:47

    Kollár a SaS je skutočne to najhoršie čo sa dokázalo prekrúžkovať do parlamentu. A to vravím ako pravicový volič.Bývalý. Na ich populizmus je aj Slota krátky. Ich nebezpečenstvom je totiž sofistikovanosť a schopnosť neuveriteľne demagogicky obaliť ich nezmysly. Čo sa týka toho Hortha ako tam okrikoval dôchodcov.. Mal šťastie, že tam boli dôchodcovia..a starší občania. Lebo si koledoval o zásah s nejakou stoličkou do hlavy. To SDKU ma už neskutočne serie..a to ich volil. Ja blbec…

  • karci 06.02.2012 15:48

    @janci: +1

  • mazda 07.02.2012 14:50

    Socialny stat v Europe taha za kratsi koniec. Objektivne speje k zaniku. V case recesie akoby postradal zakladnu logiku bez ohladu na to, co alebo kto ju sposobil. Pritom velke korporacie uz ziju vlastnym zivotom. Do znacnej miery nezavislym od fiskalnych a hospodarskych politik aj takych statov ako su Nemecko a USA. Kym bude preistor na rast budu napredovat a zanechavat za sebou uz nepouzitelne a nesolventne pracovne sily obklopene tovarom:)

  • Tiburon 07.02.2012 16:51

    mazda, korporacie nie su nezavisle od fiskalnych a hospodarskych politik statov, a urcite nie od statov ako su Nemecko, Francuzsko, Japonsko, Velka Britania alebo USA. Naopak, su na nich prudko zavisle. Napriklad dane dokazu velmi vela. Prave preto si korporacie politikov kupuju, aby mali zabezpecene komfortne podmienky. Preto taha socialny stat za kratsi koniec: Politici v kapitalistickych krajinach prestali mat s rozkladom sovietskeho bloku akekolvek zabrany. Zmizol strasiak komunizmu, humanisti a demokrati boli prevalcovani, vysledkom je to, coho sme dnes svedkami.

  • tomasko 07.02.2012 22:52

    socialny štát tahá z a kratší konie , pretože žiadny neexistuje. keby existoval to by inač vyzeralo. čo mám ja z toho ked niekdo vyráta že máme tisíc milion neviem kolko regulacii alebo že prerozdelíme na slovensku 50percent. ? podstatne je komu idu, nie kolko sa prerozdeli. uz by sme mali konecne rozmyslat nad tym ako skvalitnit prostredie pre domace firmy a hlavne uspesne firmy, a konecne vytvorit poradnu tripartitu, stabilnu vladu na 4 roky, dosadit kompetentnych ludi a spolupracovat s VUC as samospravou na skolstve zdravotnictve infrastrukture atd a dosadotovat konecne kompetentnych ludi s vyziami a skusenostimi preukazanymi. nie ze niekdo včera predaval zeleninu alebo čo a zajtra je riaditel bezpečnostneho uradu…..

  • tomasko 07.02.2012 22:56

    tké strany ako SAS čo nemaju žiadne zastúpenie v samospráve vo VUC ani žiadne skúsenosti to by ma nenapadlo voliť ani keby som bol psychicky chory. stačí s pozreť ich personalne nominacie do roznych uradov a podnikov a zivotopisy tých ľudí. tomu sa povie totalny rozklad a kríza spoločnosti.

Pridaj komentár