Na Bastilu!

V máji 2005 Francúzi v referende potopili návrh ústavnej zmluvy pre Európsku úniu. Ani špecialisti z Euractivu vtedy dôvody tohto odmietnutia nezanalyzovali do hĺbky. Hlasovaniu predchádzala v našich podmienkach nepredstaviteľná verejná diskusia. Jednotlivé články zmluvy v školách, televíznych a rozhlasových štúdiách, na internete, v baroch, telocvičniach, kultúrnych domoch a pri rodinných stoloch na slovíčka rozoberal doslova a do písmena celý národ. Som presvedčený, že fakt, že masívne „nie“ v referende s takmer 70-percentnou účasťou francúzski politickí predstavitelia dominantných strán vzápätí obišli skoncipovaním a parlamentnou ratifikáciou Lisabonskej zmluvy, predstavuje historický zlom v dejinách nášho kontinentu.

V kampani odporcov návrhu ústavnej zmluvy totiž nezohrali hlavnú úlohu nacionalistické, eurofóbne sily, ale komunisti, alterglobalisti a tiež časť Socialistickej strany, združená predovšetkým okolo neprehliadnuteľného Jean-Luc Mélenchona. V skutočnosti francúzska osvietená buržoázia, ktorá vtedy zohrala svoju nezastupiteľnú úlohu. To oni, v súčinnosti s odbormi, celú kampaň poňali a viedli v čisto osvetovom duchu a až do fyzického vyčerpania mobilizovali robotnícku triedu s jednoduchým posolstvom: „Jednotná Európa áno, ale nie takáto“. Síce vyhrali, ale ich politickí súperi ich aj tak dokázali prevalcovať. Lenže finančná kríza karty rozdala nanovo.

Dnes je vo Francúzku v plnom prúde kampaň prezidentských volieb, nasledovať budú parlamentné voľby. V médiách sme zaregistrovali, že socialistické primárky vyhral Sarkozyho hlavný vyzývateľ François Hollande, ale mimo kamier medzitým presne tak ako v roku 2005 mohutnie Ľavicový front, ktorého chrbticu tvorí Komunistická strana a na ktorého čele stoji… Jean-Luc Mélenchon.

Na stále masívnejších mítingoch Ľavicového frontu možno pozorovať tú najušľachtilejšiu formu zastupiteľskej demokracie. Tak ako v roku 2005 jeho predstavitelia čelia posmechu, podrazom, otvorenému nepriateľstvu médií ako aj predstaviteľov dominantných strán, ale zase raz, s ohromným osobným nasadením križujú krajinu, z továrne do továrne, z predmestia do predmestia a burcujú 70 % robotníkov a vôbec prekaritou prekliatych zamestnancov, z ktorých sa postupom času stali nevoliči.

Tieto mítingy pritom nie sú žiadna show, ale strohé a intelektuálne náročné politické školenia. Každý z rečníkov sa v prvom rade snaží zhromaždeným ľuďom ponúkať argumentáciu k tým najrôznejším problémom (konkrétne novely zákonov, rôzne reformy či spoločenské otázky), ktorú dokážu reprodukovať pri presviedčaní svojho okolia. Žiadne propagandistické filmy, žiadne vystúpenia umelcov či zabávačov, maximálne tak v živých prejavoch citáty z klasickej literatúry (Aragon, Hugo, Eluard) a popritom občianska výchova: Pochádzame z robotníckeho hnutia, toto sú naše symboly, toto sú naše hodnoty (vždy sme boli proti rasizmu, xenofóbii a náboženskej neznášanlivosti), takto sme v dejinách prispeli k pokroku a toto chceme dosiahnuť dnes.

Volebný program Ľavicového Frontu („Človek má prednosť“) by ľuďom ako Fedor Gál či Zuzana Wienk s pravdepodobnosťou blížiacou sa istote spôsobil prinajmenšom porážku, ale Francúzskom sa šíri ako elektrický prúd. Veď povážte, reč je o „neodvratnej občianskej revolúcii“, o pokuse ju realizovať cez voľby v systéme zastupiteľskej demokracie. Len zopár ilustrácií k zamýšľanej VI. republike: 35-hodinový týždenný pracovný čas, nárok na plný dôchodok v 60-tke, v hodnote 75 % referenčného platu, postupné zvýšenie minimálneho platu na 1700 eur, maximálny plat v hodnote 20-násobku najnižšieho platu v danej firme, maximálny ročný príjem 360 000 eur, referendum o jadrovej energetike, návrat energetiky a vodárenstva do verejného vlastníctva, štátna podpora sociálnej a solidárnej ekonomiky, ekologické plánovanie pre transformáciu priemyslu, prechod na ekologické poľnohospodárstvo, vystúpenie Francúzska z integrovaného velenia NATO, buď zmena Lisabonskej zmluvy alebo francúzsky opt-out zo všetkých ustanovení, ktoré nadraďujú udržiavanie „konkurenčného prostredia“ nad verejný záujem, zmena poslania a štatútu Európskej centrálnej banky a odmietnutie dlhovej brzdy.

Na Slovensku sme v súčasnosti svedkami odpornej predvolebnej kampane a sympatickej snahy skupinky mladých ľudí z radov našej malomestskej buržoázie pretaviť živočíšnu reakciu verejného rozhorčenia do efektívneho tlaku na oligarchiu. Jednoznačne ich podporujem. Len si nerobme ilúzie.  Storočia politického vývoja, storočia zápasov o  práva a vlastnú tvár si žiadna spoločnosť nemôže uploadovať ako aplikáciu spolu s programom „Democracia real ya“.

Buďme preto vďační za každý pokrok, aj ten najmenší. Tešme sa, ak ľudia prídu mrznúť tretí, švrtý krát, ak si vydupú okrúhle stoly, ak oligarchii dokážu, že ľud musí zobrať na vedomie. Ale pri tejto príležitosti oportunisticky neskrývajme vlastnú zodpovednosť za kauzu Gorila: Bezútešný obraz politického života na Slovensku je verným odrazom kultúrnej úrovne našej buržoázie, ktorá nemá guráž ani len na to, aby napriek sedláckym vyhrážkam právnikov a sudcov Penty, vydala alebo inak šírila jednu jedinú knihu a opäť to všetko necháva na naivných kamikadze či cudzincov, ktorých tak maximálne uznanlivo potľapká po pleci.

Naša úzkostlivo slušná inteligencia, ktorá má pod palcom médiá, mimovládky ale aj podstatnú časť štátneho aparátu a straníckych štruktúr, ktorá nenávidí raz Mečiara, inokedy Gašparoviča, Harabina či Fica, a zároveň z hĺbky duše opovrhuje odborármi, robotníkmi, sedliakmi a v skutočnosti aj Rómami, skrátka chudobou, je pod totálnou dominanciou goríl. Nedokáže si predstaviť iný svet, necíti solidaritu, netuší, čo je to republika. Spontánne hnutie rozhorčených ľudí chápe logikou neslobodných a zastrašených – akoby to bola politická strana respektíve priehľadný výťah moci. Naša buržoázia je prvá zodpovedná ako za Gorilu, tak aj za to, čo z celej kauzy pre krajinu napokon vyvstane.

Pre všetkých tých, ktorí budú mať možnosť na jar cestovať a preferujú náučnopoznávacie pobyty, odporúčam Paríž, námestie Bastille. 18. marca 1871 v Paríži vypukli prvé boje, ktoré do dejín vošli ako Komúna (20 000 obetí na životoch). Snáď netreba ani predstavovať, čo pre náš svet znamenajú Bastila a 14. júl 1789. Teda 18. marca 2012 bude na námestí Bastily politický míting Ľavicového frontu a všetkých tých neviditeľných, ktorých reprezentuje. Koľko nás bude?