Nič nové na svete a znova to repete?

Benoni: Deviateho mája sme obdržali výzvu ministerstva národnej obrany na dodávku 150 cisterien. Kolben mi však naznačil, že dodávky neobdržíme ak nevyhovieme Svátkovi. A ten žiadal 400 000.

Predseda: Hovoril ste so Svátkom?

Benoni: Až pri vyplatení obnosu. Išlo vtedy o dodávky v cene 9 miliónov a mne po uhradení všetkých výdavkov zostalo 800 000 hrubého zisku.

Toto nie je prepis ďalšej Gorily ani Sasanky. Ide o záznam z vyšetrovania machinácii s benzínom a vládnymi zákazkami z roku 1924. Ešteže bol mier, pretože zisk sa dosiahol predajom benzínu nízkej kvality. Menšie ryby ako lobista Svátek a podnikateľ Benoni padli. Minister obrany Udržal a agrárna strana pokračovali ďalej.

Ak by sme mali optiku dnešných „analytikov“ použiť na problémy prvej ČSR, tak by sme asi museli hovoriť o neblahom dedičstve rakúsko-uhorskej monarchie a o tom, ako sú dobové nešváry vlastne len výsledkom toho starého, čo prežíva.

Keď veľkostatkár Stoklasa vo Vančurovej novele Koniec starých časov (skvele sfilmovanej Menzlom) po vzniku republiky privatizuje za pomoci politikov a intríg zámok, asi tak činí preto, že ho ako starú štruktúru skazilo prostredie „spuchrelého“ mocnárstva. Keď sa rozkrádali peniaze ešte aj na vojenské opevnenia stavané proti hrozbe nacistického Nemecka (o ktoré dodnes ako o pamätníky zakopávame  na našej hranici), išlo možno o výsledok práce zakuklených rakušákov.

Tento výlet do minulosti nám ukazuje, že viac ako o kontinuite dnešného a bývalého režimu musíme uvažovať o tom, aké protichodné sily a pnutia existujú v liberálno-demokratických krajinách. Ide vlastne o nikdy nekončiaci súboj medzi verejnými a privátnymi záujmami.

Problém je, že tie verejné bez existencie vonkajších a vnútorných alternatív nakoniec prehrávajú. Nie preto, že je málo transparentnosti a veľa korupcie. Tá je ako rakovina, ktorá sa dá obmedziť, ale nie vyliečiť. V situácii, kde neexistuje silný a organizovaný odpor, prípadne hrozby rozdeleného sveta, stráca kapitál zábrany a neobmedzene napreduje. A to nie je Schumpeterova kreatívna deštrukcia, ale deštrukčná privatizácia všetkých štruktúr spoločnosti.

Historický exkurz nám zároveň pripomína, že ak nedôjde k radikálnym krokom a posunu rovnováhy, akým bola napríklad v USA politika Novej dohody (New Deal), hrozí nám nová dohoda zo strany extrémistov. Príklon veľkej časti obyvateľov Slovenska k fašizmu počas druhej svetovej vojny bol aj výsledkom toho, že arogancia elít, rozkrádanie a privatizácia štátu priniesla nedôveru ľudí voči demokracii.

Namiesto takzvanej prvo-republikovej „päťky“ dnes máme koaličné rady. Namiesto predražených bunkrov staviame predražené diaľnice. Na globalizačné výzvy, ktoré volajú po radikálnejšom prehodnotení konceptov ekonomického rozvoja, odpovedáme tým, že ďalej priškrtíme ľudí, ktorý už dnes prežívajú na hrane svojich možností. Podľa základných princípov vyvoláva akcia reakciu. Dnešné protesty a zmätené volania po zmene sú možno len idylickým predvojom sociálnych konfliktov, ktorých svedkami budeme zajtra. História nekončí a napätie rastie.

Upravená verzia článku vychádza v denníku Pravda.