Politická kaviareň
Diskusia 1 403 Krajina kabelárov Väčší formát

Bezplatná antikoncepcia ako ľudské právo?

Ešte stále ma vie nahnevať, keď v dobrej slovenskej spoločnosti počujem, že je treba vymeniť národ, pretože raz volí Mečiara, inokedy Fica. Už dávnejšie som došiel k záveru, že problémom, ktorý potrebuje slovenská spoločnosť bezodkladne riešiť, je duchovná zakrpatenosť svojich elít. Tie zlyhávajú vždy ako prvé, pretože príslušnosť k elite od nepamäti nie je len výsadou, ale predovšetkým zodpovednosťou.

Reálny socializmus, na ktorý sa mnohí tak radi vyhovárajú, si s malokarpatským kapitalizmom v ničom nezadá, pretože určujúcim parametrom oboch je intelektuálna a kultúrna úroveň tých, ktorí obe zriadenia riadili. Ak má dnes niekto alergickú reakciu na „socializmus“, v skutočnosti to nie je kvôli myšlienke ako takej (o ktorej genéze a význame väčšinou takmer nič nevie), ale kvôli hlbokej brázde, ktorú pokus o jej realizáciu zanechal v duši nášho národa. Reálny socializmus je svedectvo o tom, čoho sme boli schopní. Ale rovnako dnes vidíme, čoho sme ako spoločnosť schopní aj v malokarpatskom kapitalizme, pričom by sme sa mali rozpamätať aj na obdobie po roku 1918. Ale to teraz nie je podstatné.

Keď som nedávno napísal blog Na Bastilu, niektorí čitatelia podľa všetkého nepochopili, že nešlo o ódu na komunizmus. Nepochopili, že išlo o kritiku aj slovenských ľavicových intelektuálov, ktorí môžu síce opovrhovať typicky francúzskym nacionalistom ako Mélenchon, ale ktorí nedokážu ani to, čo on – nadviazať skutočné politické puto s ľuďmi, v mene ktorých sa tlačia do politiky, v mene ktorých sa radia medzi obhajcov ľudských práv, demokratov.

Poväčšine filozoficky nedovzdelané slovenské elity nechápu, čo je to republikánske zriadenie štátu, pretože nechápu koncept „ľudu“. Väčšinovej frakcii ľavicových intelektuálov na Slovensku ľud splýva s predstavou akejsi jazykovej, náboženskej a etnickej entity, aj podľa ústavy zvanej „národ slovenský“. Táto frakcia sa realizuje v zdanlivo iba „taktickom“ odmietaní tzv. „liberálnej agendy“ (v skutočnosti opovrhuje homosexuálmi, Rómami, ženami a bojí sa Maďarov), v zbierkach na jazdecké sochy, v márnych pokusoch o oživovanie Marxa (márnych v tom zmysle, že priviesť k životu treba predovšetkým kritické myslenie, a nie zavádzať staronovú ideologickú liturgiu), a v boji o moc a jej dividendy sľubovaním „sociálnych istôt“ (pričom sociálne istoty nechápe ako nutný predpoklad pre ľudskú emancipáciu, ale ako nástroj na zabezpečenie spoločenského zmieru, preto je pre ňu smerodajnou otázkou len ich správne dávkovanie).

Menšinová frakcia ľavicových intelektuálov, gravitujúca aj okolo tohto portálu, sa snaží vyhraniť nielen voči slovenským národným socialistom, ale aj voči presile pravicových intelektuálov, ktorým ľud splýva s davom, lúzou – nebezpečnou masou páchnucou alkoholom a dychčiacou po násilí, žiadajúcou jednoduché riešenia a silných vodcov. V tejto mimoriadne zraniteľnej pozícii nadobudla presvedčenie, že ľudu možno v súčasnosti pragmaticky želať maximálne tak „osvietenú oligarchiu“, ktorá bude krajinu, za pomoci šikovných technokratov naprieč politickým spektrom, potichučky, pomaličky posúvať dopredu – modernizovať bez ohľadu na to, ktorý klan bude práve vládnuť. O tom, či je to správna respektíve jediná schodná cesta, by sa dalo a malo diskutovať.

Konkrétny príklad: Oľga Pietruchová, odvážna bojovníčka za rodovú rovnosť a emancipáciu žien. V januári 2011 som zaregistroval, že deklarovala svoju ochotu bojovať proti reakcionárskemu snaženiu katolíckej cirkvi na Slovensku v jednom šíku s „liberálmi“ zo SaS. Ešte v marci roka 2011 upozorňovala na vplyv KDH a jej križiaka, ministra zdravotníctva Uhliarika, a medzi rečou oponovala katolíckym fundamentalistom pri obrane práva na interrupciu. V júni 2011 dokonca ešte stihla decentne poškrabkať „liberálneho“ ministra kultúry Daniela Krajcera za kampaň proti možnosti voľby vo verejnoprávnej televízii.

Odkedy v septembri 2011 nastúpila ako riaditeľka Odboru rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí na Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, z pochopiteľných dôvodov sa na verejnosti musela odmlčať. Je to škoda, nielen preto, že jej hlas odvtedy chýba, ale hlavne preto, že jej hlas nebolo až tak hlasno počuť ani tých pár mesiacov pred tým, ako na ministerstvo v gescii deklaratívne „liberálnej“, v skutočnosti neoliberálnej (teda brutálne antisociálnej) a tiež jednoznačne eurofóbnej strany SaS nastúpila.

Dodnes túto jej voľbu nedokážem celkom pochopiť. V čom je problém?

V roku 2011 prebiehala príprava zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov, ktorý vošiel do platnosti 13. septembra 2011, a ktorý okrem iného mení zákon č. 73/1986 o umelom prerušení tehotenstva tak, že z neho vyškrtáva §3. Skrátka a dobre, od septembra 2011 už neplatí zákonné ustanovenie, podľa ktorého na Slovensku sú prostriedky na zabránenie tehotenstva (antikoncepcia), ktoré sú na lekársky predpis, ako aj lekárske vyšetrenia a kontrola s tým súvisiaca, pre ženy bezplatné.

Antikoncepcia sa dnes môže zdať relatívne lacná (aj keď pri slovenských platoch a cenách je minimálne otázne, či to tak naozaj je). Zajtra ale môže zdražieť, zvlášť v krajine, kde je zdravotníctvo sektorom, v ktorom si finančné skupiny ako Penta môžu beztrestne dohadovať úroveň renty s politikmi. Preto je zákonný rámec mimoriadne dôležitý. Zákonom garantovaný, nediskriminačný (plošný) prístup k bezplatnej antikoncepcii a interrupciám je dlhodobo zásadnou požiadavkou ženského emancipačného hnutia. Bez neho nemôže byť reč o skutočnom oslobodení žien, ani o ich zrovnoprávnení. Kto sa o tom chce dozvedieť viac, nech si prečíta nespočetné osvetové články a vystúpenia napríklad… Oľgy Pietruchovej.

Avšak problém, na ktorý chcem upriamiť pozornosť ,je s tým, čo nasledovalo: Strana SaS, akože v rámci odvety na ťah KDH, ohlásila, že do svojho návrhu zákona o sociálne vylúčených spoločenstvách zakomponuje ustanovenie, podľa ktorého by mali antikoncepcia a dobrovoľné sterilizácie zostať bezplatné aspoň pre úzko definovanú kategóriu žien – všetci vedeli, že pre Rómky z osád.

Ako sa teda vysoká štátna úradníčka, ktorá dlhé roky na Slovensku hrdo držala zástavu feminizmu a rovnosti (aj rodovej), dokáže vysporiadať s takto formulovaným politickým zadaním, ktoré ako reálna možnosť vyplýva z nového právneho rámca a jeho v SaS chystaného doplnku: Na jednej strane umožniť antikoncepciu bohatým paničkám, ktoré si ju môžu dovoliť, na druhej strane v osadách uväzneným ženám, o ktorých deti naša rasistická spoločnosť beztak nemá najmenší záujem, no a fakticky ju znemožniť pre všetky ostatné?

Na tomto príklade je celkom zjavné, v akých mantineloch sa môžu pohybovať sebešikovnejší a najodhodlanejší technokrati. V skutočnosti teda vôbec nejde o vysokú štátnu úradníčku. Nebyť toho, že bola prominentnou postavou feministického hnutia na Slovensku, Oľgu Pietruchovú ani nespomeniem. Zodpovednosť za to, čo sa na Slovensku v lete 2011 udialo, nesú politici, a napriek parlamentnému divadielku pri hlasovaní, ktoré zahral poslanecký klub SaS, konkrétne dve političky: štátna tajomníčka Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny za SaS Lucia Nicholsonová a predovšetkým premiérka Radičová, z SDKÚ-DS. Ony boli pri tom, keď sa Uhliarikova ohavnosť dohadovala, ale ju nestopli. Iveta Radičová, tentokrát už ako premiérka s nimbusom študovanej sociologickej hlavičky tak zlyhala na plnej čiare rovnako, ako keď sa podieľala na Kaníkovej reforme zákonníka práce. V prípade zákona o sociálne vylúčených spoločenstvách už zlyhať nestihla – jej vláda medzitým padla, našťastie…

YouTube Preview Image
Share |

Komentáre (168)

Pridaj komentár