Politická kaviareň
Diskusia 20 Krajina kabelárov Väčší formát

Juraj Briškár: Moralizujúca ekonómia

Typickou črtou slovenskej politickej a mediálnej scény je vnímanie ekonómie ako morálnej disciplíny. Akákoľvek názorová opozícia predstavuje “cestu do pekla”, miesto racionálnych argumentov a vecného opisu vplyvov konkurenčných politík sa používa ideologický, emotívny slovník kazateľov bojujúcim so zlom. Ekonomická politika je postavená na princípe hriechu a trestu – podľa tohto názoru si ľudia na Slovensku, ale aj v iných krajinách “žili nad pomery”, a za tento hriech prichádza spravodlivý trest v podobe tvrdých škrtov.

Argumentácia organizácií typu INESS alebo INEKO je dogmatická. Na akýkoľvek problém odpovedá stále rovnako: Za všetko môže štát, ktorý je zlým vlastníkom a ešte horším regulátorom. Preto treba privatizovať, deregulovať, znížiť zdanenie firiem a vysokopríjmových skupín, dosiahnuť vyrovnaný rozpočet. Hlavným poslaním vlády je donekonečna zlepšovať “podnikateľské prostredie”, dokonca aj reforma súdnictva a zefektívnenie štátnej správy sa nemala robiť kvôli všetkým občanom, ale preto, aby sa zlepšilo podnikateľské prostredie. Tento prístup najlepšie vystihuje citát z Trendu o ideálnom kandidátovi na ministra sociálnych vecí: “Sociálne veci by potrebovali niekoho, kto chápe, že treba pomôcť podnikateľom vytvárať miesta.”

Slovenský a český mediálny priestor je často plný odkazov po vzore Tomáša Sedláčka, ktorý síce pôsobí ako nekonvenčný ekonóm, no v skutočnosti je to typický konzervatívec  moralizujúci o úpadku spoločnosti. Tvrdí, že “naša civilizácia je rozmaznaná” a prirovnáva ju k Rímskej ríši pred jej pádom. Jeho pozícia je, že “táto kríza vyviera z desiatich-dvadsiatich rokov šialeného napchávania sa, šialenej nadspotreby.” Problém je, že jeho názory sú výsledkom predsudkov a hlavne pocitov, nie sú založené na faktoch, dátach a ekonomických modeloch. Základným predpokladom bežnej ekonomickej teórie je, že spotreba je potrebná, a preto sa ju snažíme maximalizovať. Pokiaľ má na to Tomáš Sedláček iný názor, tak by mal vstúpiť do budhistického kláštora a nemal by chcieť, aby bol tento jeho pohľad nanucovaný iným ľudom prostredníctvom vládnej politiky šetrenia.

Typickou dogmou slovenskej moralizujúcej ekonómie je doktrína, že práca je morálna, ale spotreba je niečo zlé, priam opovrhnutiahodné. Nemorálnosť spotreby sa používa ako odôvodnenie vysokých nepriamych daní, ktoré postihujú nízkopríjmové skupiny viac ako tých bohatších. Pritom predstava, že výroba a spotreba sú dve nezávislé, dokonca konkurenčné veličiny, je úplne mylná.

Naša spotreba predstavuje pre niekoho iného príjem. Pokiaľ by sme prestali nakupovať, iní ľudia by stratili prácu a kolesá ekonomiky by sa zastavili. Na spotrebe nie je nič nemorálne. Práve naopak, spotreba vyjadruje vieru v budúcnosť. Schopnosť dobrovoľne sa vzdať peňazí je dôkazom viery v schopnosť zarobiť ich aj v budúcnosti. Veď aj samotným zmyslom práce je získať príjem a ten použiť na spotrebu. Ekonomický systém existuje preto, aby sme boli schopní pomocou kúpy tovarov a služieb napĺňať potreby, nie preto, aby sme sa obetovali práci.

Spoločnosť by mala byť pestrá a jej jednotlivé časti by mali spolu existovať v relatívnej harmónii, pričom žiadna z nich nesmie byť neprimerane dominantná ani marginalizovaná. Na Slovensku sme však dospeli do stavu, keď je jedna skupina nekriticky zvýhodňovaná. Tak ako boli hrdinami kolektivistickej spoločnosti bojujúcej voči všetkému súkromnému v 50. rokoch baníci, tak sú nimi teraz, po rokoch privatizácií, novodobí hrdinovia zápasu so zlým štátom – podnikatelia. Slovensko pripomína opilca, ktorý nedokáže kráčať dejinami rovno, ale pohybuje sa od jednej krajnosti ku druhej.

Zaujímavý je spôsob, akým boli vysvetľované radikálne pravicové reformy, zvlášť počas rokov 2002-06. Ľudom sa hovorilo, že si musia “uťahovať opasky”, že musia priniesť obete dnes, aby sa mali lepšie v budúcnosti. Takýto prístup nemá ďaleko od toho, čo sa hlásalo v stredoveku. Musíte trpieť počas tohto života, aby ste sa mali dobre v tom posmrtnom. Obrovská neférovosť tejto ideológie tkvie v tom, že bremeno nie je rozložené rovnomerne, ale existujú privilegované skupiny, ktoré sú z politiky šetrenia vyňaté. V stredoveku to bola šľachta, na dnešnom Slovensku je príjem z kapitálu zdanený oveľa nižšou sadzbou ako príjem z práce. Neférovosť je ešte vyhrotená tým, že štát chráni korporácie viac ako živnostníkov. Podporuje veľkých a silných a nie malých a slabých. Hlavná črta Slovenska v súčasnosti je, že v ňom platia hrubé pravidlá džungle, kto je silnejší vyhráva a so slabšími netreba mať žiadnu ľútosť. K tomuto prispela napr. práve aj moralizujúca, dogmatická ekonómia.

Autor študuje ekonómiu na University of Sussex.

Share |

Komentáre (6)

  • Robert 30.04.2012 9:49

    epic straw man liberalizmu :) to co popisujes by som nazval pseudo-liberalnou politikou “pravice”…

  • tomas 30.04.2012 13:15

    Juraj, len tak ďalej, na SR potrebujeme ľudí s inými názormi ako je ten oficiálny, vládny mainstream…

  • Sitting Bull 30.04.2012 13:59

    that’s it

  • Menejstatu.sk 30.04.2012 19:13

    Tento článok je vtip. Nonstop straw man, na ktoré nemá zmysel ani reagovať. Rád by som ale poukázal na konzistentnosť autora…

    Citujem: “miesto racionálnych argumentov a vecného opisu vplyvov konkurenčných politík sa používa ideologický, emotívny slovník kazateľov bojujúcim so zlom”

    A potom autor: “Základným predpokladom bežnej ekonomickej teórie je, že spotreba je potrebná, a preto sa ju snažíme maximalizovať. Pokiaľ má na to Tomáš Sedláček iný názor, tak by mal vstúpiť do budhistického kláštora”

  • J.V. Dubois 04.05.2012 11:42

    Robert: vypozoroval som, že pravdepodobnosť že misesian označí nejaký text ako “straw man” sa zvyšuje čím menej vedia odpovedať na argumenty. Takže iba pre budúcnosť, nestačí povedať “straw man”, treba aj napísať kde a prečo. Teda ak máš záujem o nejakú diskusiu, lebo celý tvoj komentár sa dá skrátiť na “zavádzaš”.

    Menejstatu: Na tom zdanlivom protirečení čo ste napísali paradoxne nie je nič protirečivé. Sedláček sa snaží svoje morálne názory presadiť pod rúškou ekonomickej “expertnosti”. Briškár ho iba správne zaradil medzi rovnocenných partnerov na takýto typ diskusie.

  • zio 14.05.2012 7:59

    suhlasim a autorom, zakony dzungle tu platia velmi silno.

Pridaj komentár