Politická kaviareň
Diskusia 2 110 Krajina kabelárov Väčší formát

Nie je dlh ako dlh

Včera môj kolega Štefan Domonkos publikoval na Kriteku príspevok o nedomyslenej privatizácii dôchodkových systémov. Spomína v ňom problematiku dlhov a „dlhov“ dôchodkových systémov. Dnes by som chcel objasniť niekoľko nedorozumení, ktoré sa v debatách o dôchodkových reformách často vyskytujú.

Veľa zástancov II. piliera zľahčuje otázku nákladov na prechod. Podľa nich sú náklady iba odrazom zmeny implicitného dlhu priebežného systému na dlh explicitný. Toto stanovisko je síce z faktického hľadiska správne, ale často sa za ním skrýva A) nepochopenie zásadného rozdielu medzi implicitnýmexplicitným (skutočným) dlhom, a B) zmätočné zamieňanie implicitného dlhu so skutočným deficitom priebežného systému.

Takéto dezinterpretácie často vedú k tomu, že financovanie nákladov na prechod k čiastočne privatizovanému systému sa vníma ako tak či tak nezvratné. Podľa tejto logiky by národné vlády rovnaké financie museli skôr alebo neskôr vynaložiť na deficitný priebežný systém. A takýto názor je už z faktického hľadiska nesprávny.

Implicitný dlh je teoretický konštrukt, ktorý odkazuje na plánované záväzky vo forme v budúcnosti vyplácaných dôchodkov. V priebežnom systéme sa aktuálne tieto záväzky kryjú zo súčasných príjmov z odvodov pracujúcich. Očakávané budúce príjmy do dôchodkového systému tak možno chápať ako implicitné financovanie. Skutočný deficit môže nastať vtedy, keď aktuálne príjmy nestačia na pokrytie aktuálnych záväzných výdavkov. Z dlhodobého hľadiska tak priebežný systém vytvorí skutočný deficit alebo prebytok vtedy, keď implicitný dlh a implicitné financovanie nie sú v rovnováhe. Náklady dôchodkovej reformy – teda financie potrebné na prechod k súkromnému II. pilieru – zvyšujú skutočný deficit dôchodkového systému, pretože znižujú implicitné príjmy.

Treba zdôrazniť, že implicitný dlh aj implicitné financovanie sú čisto teoretické koncepty založené na predpovediach ohľadom neistej budúcnosti. Oba do značnej miery závisia od legislatívy v oblasti dôchodkového systému. Legislatíva poskytuje nástroje potrebné na zabezpečenie rovnováhy v štátnom priebežnom systéme. Čo je ale najdôležitejšie, budúce zákonné nároky dôchodcov voči štátu sú výrazne inej povahy, než v súčasnosti naakumulovaný dlh často vlastnený zahraničnými investormi. Implicitný dlh je budúci záväzok, ktorý je teoretický a do istej miery ovplyvniteľný domácou legislatívou „dlžníka“, teda štátu. Oproti tomu sú náklady na prechod aktuálnymskutočným záväzkom, často voči zahraničným veriteľom.

Navyše treba dodať, že náklady na prechod nemožno vnímať ako predplatenie možných budúcich deficitov priebežného systému vyplývajúcich z demografických zmien. Presvedčenie, že zavedenie fondového II. piliera vyrieši tento problém bolo bežné v prvej vlne dôchodkových reforiem. Z makroekonomického hľadiska je však prechod na fondovú „kapitalizáciu“ prinajlepšom druhoradý; jediným opatrením, ktoré by vyvážilo starnutie populácie, je totiž zachovanie resp. zvýšenie úrovne ekonomického outputu. Privatizácia dôchodkov teda vytvára výpadok verejných financií, ktorý popri nákladoch starnutia obyvateľstva predstavuje ďalší reálny finančný záväzok štátov.

Viac o problematike postkomunistických dôchodkových reforiem v kontexte ekonomickej krízy v spoločnom článku Jana Drahokoupila a Štefana Domonkosa Averting the Funding-Gap Crisis: East European Pension Reforms after 2008.

Share |

Komentáre (106)

Pridaj komentár