Európske voľby a kríza (prehľad tlače)

V posledných dňoch sa ekonomickí komentátori Financial Times opäť zamerali na krízu v eurozóne v kontexte víťazstva Françoisa Hollanda vo Francúzsku a radikálnych „protiúsporných“ strán v Grécku.

Gideon Rachman v príspevku “Grécka kríza čoskoro odhalí Hollanda” opisuje ťažkú dilemu, pred ktorou teraz stojí nový francúzsky prezident, ktorý sa buď prikloní na stranu Nemecka a akceptuje politiku šetrenia, alebo sa postaví na čelo krízou zmietaných krajín južnej Európy. Rachman si myslí, že Hollande iba “blafuje”, keď hovorí o pláne pre ekonomický rast a o alternatíve voči politike šetrenia Anglely Merkelovej. Vzoprenie sa Nemecku by znamenalo radikálny zlom v zahraničnej politike Francúzska, ktorá bola počas celej existencie európskeho projektu založená na úzkej spolupráci a zhode s Nemeckom. Spojenie s krajinami ako Španielsko a Grécko by podľa Rachmana zhoršilo povesť krajiny na finančných trhoch.

Ako najpravdepodobnejší scenár vidí, že Angela Merkelová bude súhlasiť s navýšením rozpočtu Európskej investičnej banky a Hollande akceptuje fiškálny pakt. Skutočným testom Hollanda bude podľa Rachmana kríza v Grécku, kde strany podporujúce medzinárodný bailout a výdavkové škrty stratili väčšinu v parlamente. V situácii, keď MMF a Nemecko odmietajú akékoľvek ústupky vo forme menších škrtov, a pritom neexistuje politická sila na ich presadenie, sa pravdepodobnosť neriadeného bankrotu a rýchleho odchodu Grécka z eurozóny výrazne zvyšuje. Rachman predpokladá, že Francúzsko sa v tomto konflikte predsa len postaví na stranu svojho tradičného spojenca. Optimistickejší pohľad na výsledok volieb vo Francúzsku a Grécku vo svojom komentári “Búriaci sa Európania” prezentoval Paul Krugman, ktorý ich vníma ako nádej na to, že sa zastaví politika šetrenia. Pravdepodobnosť, že euro prežije sa podľa neho týmito voľbami zvýšila.

Philip Stephens v svojom komentári pod názvom “Nebojte sa revolúcie vo Francúzsku” varuje, že zvolenie Hollanda nebude znamenať žiadnu revolúciu – naopak, označuje ho za konzervatívca, ktorý sa len snaží udržať tradičný európsky sociálny model. Hollande bude mať výrazne zviazané ruky, a to jednak kvôli tlaku finančných trhov a jednak snahou udržať imidž Francúzska ako rovnocenného partnera Nemecka. Prílišným spájaním s “južanmi” by si aj podľa Stephensa Francúzi vo svete pokazili renomé.

Martin Wolf sa na svojom blogu venuje vzťahu medzi škrtmi verejných výdavkov a prepadom HDP v krajinách eurozóny. Na základe dát za roky 2008-12 potvrdil záver mainstreamovej ekonómie, že reštriktívna fiškálna politika v súčasnej situácii naozaj vedie k prepadu HDP a nie k prebudeniu súkromného sektora a zvýšeniu ekonomickej aktivity. K podobnému záveru sa na svojom blogu na základe empirickej práce dopracoval aj Paul Krugman.

Tieto zistenia nie sú nijako prekvapivé, množstvo ekonomických štúdii došlo k záveru, že škrty vo verejných výdavkoch neznižujú rast HDP iba v prípade, ak výrazne klesnú úrokové miery v danej ekonomike alebo krajina zažije exportný boom. Ani jedna z týchto dvoch podmienok dnes nemôže byť naplnená, keďže úrokové sadzby centrálnych bánk sú už teraz na historických minimách a prakticky všetky vyspelé ekonomiky zažívajú nedostatok agregátneho dopytu v rovnakom čase, teda nie je kam exportovať.

Wolfgang Münchau, hlavný expert Financial Times na európske témy, vo svojom komentári “Jediné riešenie krízy Eurozóny” tvrdí, že inštitúcie fiškálnej únie sa nedajú vybudovať dostatočne rýchlo, aby mohli pomôcť pri prekonaní súčasnej krízy eura. Tá sa preto dá zvládnuť len pomocou programu nákupu vládnych dlhopisov Európskou centrálnou bankou a prostredníctvom fiškálnych transferov cez Európsky stabilizačný mechanizmus. Münchau si myslí, že ECB dosiahla limity toho, čo je schopná urobiť, a preto riešenie vidí v riadenom bankrote nesolventných krajín prostredníctvom ESM, pričom by sa dlh presunul na bilanciu fondu. Tieto straty by museli byť pokryté veriteľskými krajinami alebo novovytvorenými eurodlhopismi. Tak či tak, išlo by o presun dlhového bremena z nekonkurencieschopných krajín na ich silnejších susedov.

Šéf Bundesbanky Jens Weidmann vo svojom komentári pod názvom “Menová politika nie je všeliek pre ťažkosti Európy” znova potvrdil ortodoxnú nemeckú pozíciu vo vzťahu k ECB. Odmieta akúkoľvek politiku, ktorá by odpútala pozornosť ECB od boja s infláciou a ktorá by znamenala “presun rizík” medzi daňovými poplatníkmi členských krajín. Záchrana problémových bánk je tiež zodpovednosťou národných štátov a ich vlád, ako aj odstránenie makroekonomických nerovnováh v rámci menovej únie. Weidmann spomína riziká spojené s “deformáciou” bankového sektoru kvôli historicky nízkym úrokovým sadzbám a financovaniu komerčných bánk centrálnymi bankami.

Podľa všetkého tak Wolfgang Münchau má pravdu, keď sa nespolieha na aktivitu ECB pri záchrane eura a ako schodnejšiu cestu vidí použitie ESM.

Prehľad pripravil Juraj Briškár. Autor študuje ekonómiu na University of Sussex.