Imidž je nanič

Miroslav Beblavý si potrpí na imidž politika, ktorý vystupuje vecne, fundovane, neideologicky. Neprajníci si to niekedy pletú s pedantnosťou. Ja nie.

V nedávnej relácii o 5 minút 12, ktorú tradične výborne viedla Marta Jančkárová,  sa ocitol medzi Jozefom Kollárom, ktorý tvrdil, že integrácia trhu si nevyžaduje politickú integráciu a že európska integrácia sa mala zastaviť už dávno (pravda až po vytvorení schengenského priestoru, čo je síce jednoznačne súčasť politckej integrácie, ale však nebuďme puntičkári – pozri od 28. minúty v archívnom videu), a Ľubošom Blahom, ktorý sa v snahe tlmiť eurofóbiu na Slovensku podujal obhajovať politické rozhodnutia, ktoré v princípe nezodpovedajú jeho presvedčeniu.

Miroslav Beblavý podľa všetkého verí, že Európska únia môže ďalej fungovať tak ako doteraz: Dohodnú sa rámcové pravidlá (tentoraz prísnejšie), na ktorých dodržiavanie budú dohliadať  spoločné inštitúcie ako Európska komisia či Európsky súdny dvor (tentoraz s možnosťou previnilcov ľahšie trestať). A hotovo. Ten, kto bude viesť politiku v súlade s týmito pravidlami, nebude mať problém. Tak to predsa chce aj Angela Merkelová a presne toto presadzoval aj Ivan Mikloš blahej pamäti.

Túto predstavu mu ale okamžite sfúkol Jozef Kollár: Tak to malo byť doteraz a nedodržiavalo sa nič a aj to, na čom sme sa dohodli odkedy je kríza, sa už ide porušovať (viď španielska výnimka). Na čo Miroslav Beblavý nemohol povedať nič iné než „však uvidíme“.

Nechcem rozoberať, prečo je to predstava naivná (Merkelová ňou presadzuje nemecký záujem, nie vyšší záujem resp. záujem malých krajín), ale prečo ma neprekvapuje, že sa s ňou SDKÚ-DS tak ľahko a silno stotožnila (zodpovedá technokratickému opovrhovaniu politikou).

Zarazil ma totiž moment (od 35:10 v archívnom videu), keď Miroslav Beblavý použil prirovnanie s Nemeckom. Západní Nemci podľa neho za dvadsať rokov od zjednotenia na východné Nemecko „vynaložili“ 2000 miliárd mariek, čo je oproti eurovalom „šuviks“, napriek tomu je na tom východné Nemecko „ekonomicky rovnako, ako Česká republika.“

Odhady celkového objemu transferov západ – východ sa v Nemecku rôznia. Posledná štúdia, ktorú médiá často citovali, ich odhaduje na 1300 miliárd eur, teda zhruba na 2500 miliárd mariek. Okrem hádania sa o celkovom objeme a o rozvrstvení predmetného transferu – mimochodom v duchu najlepších česko-slovenských prekáračiek o tom, kto na koho dopláca – by bolo možné debatovať aj o tom, v akom zmysle je na tom východné Nemecko „ekonomicky“ rovnako ako Česká republika, či talianske Mezzogiorno. Samotný Miroslav Beblavý napríklad zároveň tvrdí, že východné Nemecko má vďaka transferovým investíciám perfektnú cestnú a telekomunikačnú infraštruktúru, ako aj najrekonštuovanejšie mestské centrá… .

Ale podstata je v inej rovine. Na Slovensku dnes nikto nepochybuje o tom, že nemecké znovuzjednotenie bolo politickým rozhodnutím, ktorému bola ekonomika podriadená. Tak, ako sa Nemci spojili, tak sa Česi a Slováci rozišli – politickým rozhodnutím. Prečo túto schopnosť politicky suverénne sa rozhodnúť a priori upierame európskym národom?

Presne o to totiž ide, keď nám Miroslav Beblavý hovorí zhruba nasledovné: Nemôžeme byť ľahkovážne za politickú Úniu v Európe. Rozhodujúce nie sú transfery bohatstva, ale bližšie nedefinované ekonomické prostredie a vzťahy. A dôležité je to, že tieto si vieme cez sociálnu a daňovú politiku lepšie určiť my, tu.  Inak povedané: V princípe nie sme proti Európskej únii, ale oklieštenie štátnej suverenity akceptujeme len do takej miery, do akej posilňuje presadzovanie našej predstavy o ekonomicky funkčnom ľudskom spoločenstve.

Pravica nám teda v prípade európskej politiky dáva na výber medzi trhovým fundamentalizmom à la Richard Sulík a Jozef Kollár, technokratickým vymyškovaním demokracie à la Miroslav Beblavý a klasickým nacionalizmom à la Štefan Hríb.

Pri tejto príležitosti konštatujem, že ekonomické nazeranie na politické vzťahy v spoločnosti na Slovensku žiaľ nie je výsadou len technokratov z SDKÚ-DS a marxistov. Podľa všetkého sa ako nákaza šíri aj tam, kde by ho človek naozaj nečakal.