Interbrigadisti: Kam sa podela politická vášeň?

V jednej zo svojich kroník pre týždenník Tribune z 15. septembra 1944 George Orwell opísal svoju cestu z Paríža do Španielska:

“Pomalý vlak bol na prasknutie plný Čechoslovákov, Nemcov a Francúzov, ktorí mali všetci rovnaké poslanie. Rovnaký výraz vo všetkých jazykoch Európy sa opakoval z jedného konca vlaku na druhý, “tam”… […] Ráno, keď sme sa tiahli cez juh Francúzska, sa každý roľník pracujúci na poliach otočil, dal do pozoru a zdvihol päsť na pozdrav. Boli ako čestná stráž, sprevádzajúca vlak kilometer po kilometri.“

Odhad celkového počtu interbrigadistov sa mení : 30 000 ? 40 000 ? 50 000 ? Rovnako sa rôznia aj odhady jednotlivých “národných kontingentov”. Čechoslovákov bolo okolo 2000, čo je v každom prípade významný počet.

Napriek tomu neviem o pamätníku na počesť medzinárodných brigád na Slovensku. Napríklad v Štokholme majú takýto pomník. Nepoznám dielo slovenského historika, ktoré by sa im venovalo, nepoznám o nich slovenský román, film či divadelnú hru. Interbrigadisti nie su súčasťou našej kolektívnej predstavivosti, ani moderného príbehu formujúceho našu národnú identitu.

Až raz som sa zatúlal do Vlkolínca, kde za druhej svetovej vojny Slováci kládli hrdinský ozbrojený odpor fašistom, a na stene miestnej školy som našiel pamätnú tabuľu, s nasledujúcim nápisom:

V TEJTO BUDOVE PÔSOBIL UČITEĽ JOZEF MÁJEK PADOL V BOJI ZA SLOBODU ŠPANIELSKEHO A ČESKOSLOVENSKÉHO ĽUDU AKO INTERBRIGADISTA V ŠPANIELSKU V ROKU 1936, VO VEKU 25 ROKOV.

Zavolal som priateľovi, ktorý sa o tento úsek dejín zaujíma, a on mi vysvetlil, že spolu s Helenou Petránkovou a Ladislavom Holdošom patril do “ružomberskej skupiny“. Vlastne skupinky. Dvetisíc Čechoslovákov a iba traja Slováci? Nemožné. Cez internet som veľmi rýchlo začal nachádzať ďalšie mená : Juraj Petročko, Ján Javorčík, Ján Mrkva, Karol Kríž, Andrej Beleš, Gustáv Šimovič… .

Čo všetkých týchto ľúdí primälo k tomu, aby opustili svoju zem a odišli bojovať “tam”, do Španielska?

Španielski historici k občianskej vojne prirodzene pristupujú ako k špecifickej kapitole v dejinách ich krajiny. V komunistickom Československu sa o nej zas učilo ako o epizóde, ktorá predznačovala ďalší vývoj, ako o generálke na naozaj dôležité boje druhej svetovej vojny. Preto nebola reč ani tak o španielskej občianskej vojne, ako o španielskej vojne, o nemilosrdnom súboji medzi fašistami a antifašistami, akurát v španielskych kulisách.

Som presvedčený, že španielska vojna má ako dejinná udalosť rovnako univerzálny dosah ako americká, francúzska, ruská, čínska či kubánska revolúcia, alebo ako mutácia Nemecka v nacistické impérium. Ak by sme raz mali dospieť k formulácii európskeho kurikula pre vyučovanie ľudských dejín, španielska vojna by v ňom mala mať vyhradenú osobitnú kapitolu.

Španielska vojna nie je originálna militantným antifašizmom, ale politickou vášňou, ktorá tisícky mužov a žien rôznych pôvodov pritiahla na miesto, kde im vystaviť vlastný život v stávku dávalo zmysel. Táto politická vášeň im dodala silu potrebnú na to, aby napriek všetkému obstáli.

Vášeň nie je afekt, teda potlač vonkajšej reality v preexistujúcej bytosti. Vášeň nie je dotyk s inakosťou, vrútenie sa cudzieho dovnútra, ani korupcia či dokonca negácia duše.

Vášeň je výraz našej vitality, výpoveď bytia, fyzikálny zákon, skôr než morálny koncept. Nemožno ju oddeliť od našej ľudskosti. Nespravodlivosť nepojímame – najprv ju pociťujeme, a potom ju chápeme. Najprv milujeme, a až potom lásku poeticky vyjadrujeme – jazykom, umením, správaním. Dokonca aj nenávisť je pohyb našej bytosti k druhej. Pričom rozum je len interaktívnym zrkadlom ľudského bytia.

Politická vášeň je teda základnou silou, ktorá ľudské bytosti od nepamäti priťahuje k sebe, bez ohľadu na ich osobitné starosti a túžby. Politická vášeň je to, čo umožňuje život v spoločnosti. V tomto zmysle je absolútne odlišná od fanatizmu.

Dejinná skúsenosť, výchova, kultúra nás postupom času priviedli k odmietaniu použitia zbraní. Akékoľvek násilné konanie odmietame ako extrémizmus, aj keď v skutočnosti sa napríklad dokážeme zmieriť s bombardovaním, ktoré kvalifikujeme ako “humanitárne”, alebo viac menej vedome súhlasíme s nasadením žoldnierov v našich službách na zabezpečenie surovín ako ropa, urán alebo koltán. Ultranásilné filmy ako 300, inscenujúce bielych nadľuďí masakrujúcich masy farebných barbarov, sa stávajú kinohitmi. Tak či onak, postupne sa nám Kominterna a Al-Kajdá, rôzne formy politického a náboženského radikalizmu zliali do ich fanatickej podoby.

Ale medzinárodné brigády predsa nemajú nič spoločné s medzinárodným terorizmom! Medzinárodné brigády, rovnako ako aj ľudové fronty, boli oneskorenou inštitucionálnou reakciou existujúcich politických aparátov na pohyb, ktorý sa v spoločnosti rozmohol už dávnejšie.

Tu nie sme svedkami Lafayetta alebo ideologicky avantgardistickej skupiny, ktorá sa chopila iniciatívy v protiklade s triednym determinizmom, ani národa, ktorý sa zjednotil v ozbrojenom odboji proti cudziemu dobyvateľovi, ale unikátneho prejavu ľudovej, nadnárodnej, kozmopolitnej solidarity.

Je totiž historicky doložené, že obyčajní ľudia, prevažne robotníci a robotníčky, sa masívne vydali do Španielska pomáhať republike ešte skôr, ako sa na nábor, prepravu a organizáciu medzinárodných brigád podujala Kominterna. Realpolitika sa pokúsila využiť jednoznačný, zjavný, neodbytný potenciál.

A zaujimavý aspekt dnes nie je miera úspechu tohto využitia. Opäť sme raz svedkami masívnych manifestácií naprieč kontinentom. Ľudia, ktorí stáli mimo klasických foriem aktivizmu opäť raz skúšajú zabrať verejný priestor, spoločne hľadajú svoje miesto – svoje “tam”. Ľudia medzi sebou komunikujú nielen skrz médiá a existujúce politické či odborové organizácie. Z Islandu do Španielska, z Španielska na Slovensko, všetci vyjadrujú rovnakú túžbu spoločenskej obrody. Je to počiatok znovuvzkriesenia politickej vášne?