Politická kaviareň
Diskusia 20 Krajina kabelárov Väčší formát

Miroslav Mojžiš: Nízky uhlík

V roku 2009 vtedajší britský premiér Gordon Brown ohlásil začiatok zelenej revolúcie, rozsahom porovnateľnej s priemyselnou revolúciou. Zelená revolúcia má viesť k novej dobe ekologickej, kde sa uhlíková stopa stane základným merítkom pre akúkoľvek aktivitu.

Toto epochálne pôsobiace vyhlásenie z úst vplyvného politika jednej z uhlíkovo najintenzívnejších krajín sveta odzrkadľuje skutočnosť, že tlak na premenu ľudskej spoločnosti a jej hospodárstva je čoraz výraznejší. A to z viacerých dôvodov, ktoré sú navzájom silno prepojené. Keďže hlavným motívom je znižovanie emisií skleníkových plynov, dostal sa do politickej rétoriky pojem nízkouhlíková ekonomika.

Nová optika: menej filozofie, viac investícií

Nízkouhlíková ekonomika je nový koncept postupne vytláčajúci blednúci odkaz trvalo udržateľného rozvoja, s ktorým sa kvôli jeho všeobjímajúcej podstate a komplexnosti  politici nikdy nedokázali naplno stotožniť. Aspoň nie do takej miery, ktorá by zaručila serióznejšie aplikovanie jeho princípov v praxi.

Tam, kde trvalo udržateľný rozvoj neuspel, ukazuje nízkouhlíková ekonomika silné ambície. A to preto, lebo je to vízia ekonomiky – úvahy o boji proti klimatickej zmene, úsporách, efektívnosti a racionálnosti využívania zdrojov a takisto ochrane životného prostredia sú vnímané cez ekonomickú optiku. A tu sa politikom ponúka atraktívne východisko, ako sa vysporiadať s tlakom verejnosti a vedeckej obce na zvýšenie úsilia v boji proti klimatickej zmene a zastavenia ničenia životného prostredia a problémami kolabujúceho ekonomického systému. Obe krízy sa dajú spojiť.

Kríza a odpoveď systému

Ľuďom, ktorí sa venujú krízam, ich príčinám a dôsledkom, napadne filozofická a systémová rovina tohto prepojenia a začnú hovoriť o transformácii a reforme spoločnosti a spôsobu, akým hospodári a uspokojuje svoje potreby.

Politici a hlavní predstavitelia ekonomických odvetví si toto prepojenie vysvetlili odlišným spôsobom: boj proti klimatickej zmene a environmentálnym problémom je možné využiť pre naštartovanie upadajúcej ekonomiky cez investície do tzv. nízkouhlíkových odvetví a technológií.

Toto ekonomické vysvetlenie je odlišné od predstavy alternatívnych ekonómov, environmentalistov, sociológov a filozofov, ktorí v súčasnej kríze vidia čas radikálnej zmeny spoločnosti. Či už veria v úplný rozklad spoločenských väzieb a chaos alebo v nastolenie nových pomerov, vidia koniec súčasného systému a príchod nového.

Na druhej strane rozkvet nízkouhlíkovej rétoriky vedenej striktne v rámci štruktúr súčasného spoločensko-ekonomického systému vychádza z predpokladu, že sa systém nenaruší.  Krízy je možné vyriešiť zavedením viacerých významnejších zmien v spôsobe jeho fungovania pri ponechaní hlavných pomerov nezmenených.

Nízkouhlíková ekonomika sa práve preto ponúka ako riešenie tak v boji proti klimatickej zmene a úpadku životného prostredia, aj ako nástroj pre oživenie hospodárstva a tvorbu nových podnikateľských príležitostí a pracovných miest. Koncepcia sa bez problémov zliala s vedomostnou ekonomikou a zahrnula otázky zdrojovej bezpečnosti, stability a nezávislosti na fosílnych palivách.

Od konceptu k plánom, od plánov k zdrojom

Nízkouhlíková ekonomika sa stala predmetom politických programov, európskej stratégie Európa 2020 a politík EÚ na ďalšie dekády. Únia stanovuje záväzné ciele pre znižovanie emisií skleníkových plynov, znižovanie spotreby energie a nahrádzanie fosílnych palív obnoviteľnými zdrojmi. Európska komisia vypracovala Plán prechodu na nízkouhlíkové hospodárstvo do roku 2050 a rovnaké úvahy zapracovala aj do stratégií a plánov týkajúcich sa energetiky či dopravy. Nová regionálna politika po roku 2013 bude zahŕňať investičnú prioritu „Prechod na nízkouhlíkové hospodárstvo vo všetkých sektoroch“ a očakáva sa, že každý členský štát na ňu vyčlení primerané peniaze z fondov EÚ.

Slovensko si osvojilo nízkouhlíkovú rétoriku iba okrajom a ťarbavo. V novších vládnych dokumentoch týkajúcich sa obdobia 2014-2020 zavádza pojem „ekonomika zeleného rastu“, čo pôsobí až komicky, pokiaľ človek nečíta ďalej. Slovensko však svoju nízkouhlíkovú budúcnosť chce podrobnejšie rozviť v „Nízkouhlíkovej stratégii rozvoja SR do roku 2030“, ktorú má vypracovať Ministerstvo životného prostredia do decembra tohto roku.

Je teda zjavné, že všetky štáty sa nastavia na nízkouhlíkovú vlnu, aby získali prístup k zdrojom európskeho rozpočtu a aby boli schopné naplniť ciele v oblasti boja proti klimatickej zmene, s ktorými súhlasili v posledných rokoch.

Čo je nízky uhlík? Riziko konceptu

A tu sa skrýva veľké riziko. Skutočný prínos opatrení k zníženiu uhlíkovej stopy závisí od toho, čo bude označené ako nízkouhlíkové a čo nebude. Ide teda hlavne o to, čo všetko sa dostane do tohto balíka.

Ako nízky musí byť uhlík, aby uspel v konkurencii? Plynárska loby sa snaží pretlačiť ako nízkouhlíkové palivo zemný plyn, aby si zabezpečila prístup k európskym fondom. Uhoľná lobby zase vidí kľúč v technológii spaľovania a v uskladňovaní vyprodukovaného uhlíka a nie v palive, a preto tlačí na prijatie zachytávania a uskladňovania uhlíka do rodiny nízkouhlíkových technológií. A robí tak úspešne. Ako nízkouhlíková sa prezentuje aj jadrová energetika, ktorá sa chváli obrovským množstvom energie s minimálnymi emisiami skleníkových plynov.

Práve na týchto príkladoch vidieť, kde je kameň úrazu. Je v meraní uhlíkovej intenzity odvetví a technológií. Ak sledujeme len komíny a výfuky, ale zanedbáme hodnotenie celého produkčného cyklu, môžeme získať veľmi skreslenú predstavu o tom, čo ako prispieva k produkcii skleníkových plynov. Dôležité bude preto aj to, ako bude Únia chcieť hodnotiť jednotlivé investície a čo všetko do uhlíkovej stopy zahrnie. Je jasné, že mnohé odvetvia sa budú snažiť vyhodiť zo svojej stopy čo najviac, aby boli v zelenom koši.

Ďalšie implikácie: bezpečnosť, udržateľnosť, boj proti kríze

Ďalšou časťou mozaiky je téma závislosti od fosílnych palív a obľúbená energetická a zdrojová bezpečnosť. Súčasná energetická a zahraničná politika vidia bezpečnosť hlavne v stabilite dodávok a tlačia na vybudovanie čo najviac prípojok na ložiská plynu a ropy. Nízkouhlíkové hospodárstvo sľubuje zvýšenie bezpečnosti cez odstránenie závislosti využitím nových technológií a obnoviteľných zdrojov energie, avšak nie úplne, lebo ešte nie je rozhodnuté, či je plyn nízkouhlíkový alebo nie. A o jadre platí to isté. Ak by sme to niekedy museli s odstránením fosílnych palív myslieť vážne, jadro sa môže hodiť.

Ak by sme chceli byť dôslední, mali by sme sa snažiť o vylúčenie akýchkoľvek procesov závislých na neobnoviteľných zdrojoch. To by však predpokladalo hlbšie zamyslenie sa nad spoločenskou deľbou práce, organizáciou uspokojovania našich potrieb a spotrebiteľským správaním. Kým donedávna bolo uspokojovanie potrieb nedotknuteľné a posvätné, dnes už aj Únia a jednotlivé štáty prichádzajú s programami osvety, vzdelávania a zmeny spotrebiteľských preferencií. Nemá sa plytvať, má sa správať racionálne a udržateľne, je potrebné myslieť na životné prostredie, na budúce generácie.

No a ani s bojom proti kríze to nie je jednoznačné. Ak totiž EÚ zostane vo svojich snahách o zníženie emisií o 80-95 % do roku 2050 sama, môže sa stať, že nebude schopná novými odvetviami pokryť odliv pracovných miest a príležitostí pre podnikanie do krajín, pre ktoré nízky uhlík nie je tak dôležitý ako rast ich ekonomiky. Nehovoriac o narastajúcej konkurencii v odvetviach, kde sa tradične cítili na koni európske firmy. Dokladuje to napríklad začínajúca obchodná vojna medzi Nemeckom a Čínou v oblasti fotovoltaiky.

Diabol je v detailoch

Začína sa teda plánovať prechod európskej ekonomiky na nízkouhlíkovú. Ešte nie je úplne jasné, čo to v konečnom dôsledku znamená, čo všetko je nízkouhlíkové a čo nie, aké procesy a nástroje bude treba vyvinúť, ako správne prechod podporiť verejnými zdrojmi, ako podporiť podnikateľov, čo povedať obyvateľom.

Napriek tomu sa pojem nízkouhlíkového hospodárstva etabloval a učia sa ho používať aj konzervatívnejšie štáty či záujmové skupiny. S novými pojmami, za ktorými sú skryté potenciálne veľké peniaze je to tak, že sa ich všetci naučia používať až príliš dobre. Každý bude o chvíľu bez najmenších problémov veselo deklarovať „príspevok ku konkurencieschopnej nízkouhlíkovej ekonomike“. Je preto nevyhnutné venovať tejto téme pozornosť a mať na pamäti, že diabol sa skrýva v detailoch.

Autor je koordinátor programu Fondy EÚ v združení Priatelia Zeme-CEPA. Skrátená verzia článku vychádza ako komentár v denníku Pravda.

Share |

Komentáre (1)

  • Tomáš PRofant 22.08.2012 19:18

    Je radosť čítať takýto text a je skvelé, že niekto na Slovensku zastáva toto stanovisko. Omnoho horšie je, že tento článok na Slovensku nie je kam zaradiť. Tu totiž nie je nikto, kto by nahlas propagoval nízkouhlíkovú, alebo zelenú ekonomiku. Radikálny zelený tu nemá komu odpovedať. Niet divu, že sa v úvode odvoláva na Gordona Browna a nie Róberta Fica, ministra Žigu, alebo nejakého “experta” z “nezávislého” thin-tanku, či neinformovaného novinára. Zrejme ešte horšie ako byť na okraji je nemať sa voči komu vo vlastnej spoločnosti vymedziť. Alebo príde odpoveď za nízkouhlíkovú ekonomiku odniekiaľ?

Pridaj komentár