Politická kaviareň
Diskusia 20 Krajina kabelárov Väčší formát

Svätuškár

Ján Čarnogurský mal svojho času sen: Skrz KDH na Slovensku oživiť medzivojnovú politickú hegemóniu HSĽS. Lenže Husák Slovensko predsalen dosť zmenil. A tak Čarnogurskému vypálil rybník Mečiar, ktorého jediný europoslanec Sergej Kozlík v roku 2009 nakoniec v Európskom parlamente zapadol do frakcie, prepytujem, Aliancie demokratov a liberálov za Európu – najtvrdších eurofederalistov, nekompromisných obhajcov ľudských práv (hlavne v Rusku!) a záujmov korporácií (tie morálne dilemy!), zástancov homosexuálnych zväzkov (bez srandy), a napriek všetkému ešte stále aj neoliberálnej ekonómie (bedári ich aj tak nevolia).

Mečiara zlikvidoval najtalentovanejší slovenský politik novej generácie: Robert Fico. Po tom, ako si rozbil nos na výtlkoch Tretej cesty, a tak bolestivo opáčil notorickú volebnú obmedzenosť slovenských malomeštiakov, spustil nepriateľskú akvizíciu starej známej značky sociálnej demokracie. V momente rozpadu akejkoľvek konkurencie Robert Fico nakoniec uskutočnil Čarnogurského sen – v Národnej rade bez väčšej námahy (spravodajské rozloženie SMK a vyšachovanie SNS nie su výsledkom politickej súťaže) a tak trocha nečakane získal absolútnu väčšinu, v čoho dôsledku ako prvý premiér v dejinách Slovenskej republiky zostavil jednofarebnú vládu.

Tým sa mu otvorili takmer neobmedzené možnosti. Lenže spôsob, akým sa tejto unikátnej príležitosti chopil, určil nielen vonkajší vývoj (hospodárska kríza) ale aj a predovšetkým vnútorné determinanty: jeho psychologický a morálny profil, nastavenie voličskej základne a neschopnosť straníckeho aparátu. Druhý pilier teda nebol zrušený, finančné skupiny neboli vyhnané zo zdravotníctva, školstvo zostalo na dne priepasti a zákonník práce bezzubý. Výsledkom je, že chudoba a strach naďalej udržiavajú Slovensko na európskej periférii, kde môžeme prebiehajúcu inštitucionalizáciu oligarchie pozorovať voľným okom aj v rámci boja o generálneho prokurátora.

No a v tomto kontexte Robert Fico zjavne rozbehol prípravu na záverečnú tretinu svojho politického zápasu.  11. januára v Ružomberku, 18. a 19. februára v Bratislave, 22. februára v Žiline – slovenský premiér metodicky navštevuje stredné a vysoké školy, aby mladým ľuďom “politicky nekorektne” rozprával o ľudských právach a Európskej únii. V skutočnosti si takto upevňuje imidž sofistikovaného rasistu (má predsa tituly JUDr. a CSc. a napísal knihy o treste smrti a nutnej obrane) a cynického euroskeptika (sme dnu a poslušní, dokiaľ sa nám to oplatí) pre predpokladanú ďalšiu etapu politického vývoja na Slovensku – konvergenciu s Orbánovým Maďarskom.

S každou novou správou o vnútornom presvedčení Roberta Fica respektíve o zámeroch jeho korunného princa Roberta Kaliňáka (“rómsky problém” je podľa neho “z veľkej časti” vecou verejného poriadku a vnútornej bezpečnosti, a teda gescia celej agendy a hlavne súvisiacich eurofondov by mala prejsť pod jeho ministerstvo) sa moje dávne podozrenie, že SMER nemá projekt Európskej únie vo svojom genetickom kóde, len posilňuje.

Otázka je, prečo si ten náš ešte stále na prezidenta príliš mladý premiér tak verí. Tak, ako sa Európska ľudová strana nevie vysporiadať s Orbánom, nieto ešte s Berlusconim (pričom v neformálnych rozhovoroch na nich ich kolegovia nenechajú nitku suchú), je aj Strana európskych socialistov bezzubá. Ba ešte horšie – bez škrupúľ.

Konkrétny príklad: Sociálni demokrati v Európskom parlamente mali unikátnu príležitosť konečne začať robiť opozičnú politiku, ktorá by miliónom nezamestnaných naprieč kontinentom dala aspoň jeden dôvod dať im v budúcoročných voľbách hlas. Jednu z dvoch parlamentných správ o takzvanom “two-packu”, teda dvoch nariadeniach, ktoré dávajú Európskej komisii Lisabonskou zmluvou nepodložené právomoci na zasahovanie do zostavovania národných rozpočtov, dostala na starosť portugalská socialistka Elisa Ferreira.

Funguje to zhruba takto: Komisia navrhne legislatívny text, kompetentný parlamentný výbor k nemu zaujme stanovisko (napíše správu) a schváli pozmeňovacie návrhy, o ktorých potom vyjednáva s Radou ministrov. Ak sa dohodnú, Parlament v prvom čítaní odhlasuje text pozmenený tak, ako sa na tom dohodol s ministrami. Presne to sa stalo s “two-packom”. V prípade správy Elisi Ferreirovej napríklad ľavica presadila, že z návrhu Komisie zmizlo takzvané zlaté pravidlo – povinnosť pre členské štáty okamžite začať dodržiavať nulový štrukturálny deficit, ale to je asi tak všetko. Zásadný problém, ktorý predstavuje schopnosť Komisie vynucovať si bez akéhokoľvek demokratického mandátu rozpočty podľa vlastného gusta (pričom zanovito roztáča deflačnú špirálu), nikoho napriek vzletným frázam o demokratickom deficite zásadne neoslovil.

Chvíľu sa síce zdalo, že Ferreira, ktorá začala naťahovať čas a aspoň v náznaku klásť podmienky (schválenie pozmeneného two-packu výmenou za vypracovanie návrhu Komisie na mutualizáciu dlhov), je schopná Komisiu poslať do čerta a zablokovať schvaľovanie oboch legislatívnych textov. Lenže potom Berlín zavolal predsedovi Parlamentu Martinovi Schulzovi (sociálny demokrat, ktorý sa chce stať novým predsedom Európskej komisie a bude na to zrejme potrebovať Merkelovej podporu, a ktorý bol nedávno v Národnej rade prednášať o tom, že two-pack je v podstate atentát na demokraciu), ten pozval Barrosa na večeru medzi štyrmi očami, v dôsledku čoho sa Elisa Ferreira zrazu prestala ošívať, Komisia sľúbila, že vytvorí skupinu nejakých expertov, ktorí niekedy v budúcnosti napíšu ďalšiu správu o tom, či sa dá dlh mutualizovať, a či by to bolo dobré, a dohoda bola na svete.

Kde teda majú tí naši periférni politici a malomestskí voliči vlastne čerpať inšpiráciu? Koho to majú akože rešpektovať?
YouTube Preview Image

Share |

Komentáre (4)

  • marián vitkovič 25.02.2013 13:36

    dobrý blog .

  • Peter G 25.02.2013 15:14

    Smutná pravda…

  • škrtnutý fico 25.02.2013 17:23

    “spravodajské rozloženie SMK a vyšachovanie SNS nie su výsledkom politickej súťaže” wanna hear more…
    inak fajn zhrnutie, zopar zaujimavych informacii priamo z kuchyne…
    na posledne dve otazky, simple, blbec inspiraciu necerpa, ten vie. a ze koho respektovat? no napr. stareho dobreho johna maynarda, i ked tentokrat sa to asi nepodari…
    “Keynesian theory has taught us that budgetary policy should not be managed as an end in itself, but in order to ensure full employment, with a reasonable inflation rate and an interest rate that is roughly equivalent to the growth rate. It is therefore legitimate to have a deficit superior to the golden rule during a period of massive unemployment. Deficits should only be reduced when the unemployment rate gets nearer the full employment level…”
    http://www.atterres.org/article/europe-mistreated

  • palo satko 26.02.2013 7:42

    korunny princ sa vola madarič. to len aby sme vedeli.

Pridaj komentár