Politická kaviareň
Diskusia 20 Krajina kabelárov Väčší formát

Yanis Varoufakis: Ako mocným napadlo, že si ”zaslúžia” viac? Lekcie z laboratória

“Majetní” sveta sú vždy presvedčení o tom, že si svoj majetok zaslúžia. Že ich gigantický príjem odráža ich vynaliezavosť, “ľudský kapitál”, riziko, ktoré (alebo ich rodičia) podstúpili, ich pracovnú etiku, ich prezieravosť, ich usilovnosť, dokonca ich šťastie. Ekonómovia (predovšetkým členovia takzvanej chicagskej školy, napr. Gary Becker) pomáhajú a podnecujú samoúčelné presvedčenie mocných tvrdením, že svojvoľná diskriminácia pri distribúcii bohatstva a spoločenské role nedokážu dlho vzdorovať tlakom konkurencie (t.j., že skôr či neskôr budú ľudia odmeňovaní vzhľadom na ich podiel prispievania do spoločnosti). Väčšina z nás zvyšných sa obáva, že toto je jednoducho klam. Že distribúcia moci a bohatstva môže byť, a zvyčajne je, svojvoľná a nezávislá na „marginálnej produktivite“, „preberaní rizika“ alebo, vlastne, akejkoľvek osobnej charakteristike tých, ktorí sa vyšplhali nahor. V tomto príspevku prezentujem základ experimentálnej práce, ktorá tvrdí to posledné: svojvoľná distribúcia rolí a majetku je v konkurenčnom prostredí nielen neudržateľná, ale je vskutku nevyhnutná pokiaľ a dokedy tu nejestvujú politické zásahy, ktoré by ich držali na uzde.

Hlavný laboratórny experiment tohto príspevku sa udial pred nejakým časom a zahŕňal 640 dobrovoľníkov. Odhalil, že sa prísne hierarchie môžu objaviť dokonca i medzi ľuďmi, ktorí si sú, vo všetkých smeroch a cieľoch, podobní. Samozrejme, diskriminácia sa nemôže objaviť pokiaľ tu nie je aspoň nejaká rozlišujúca črta (napr. niektorí sú ľaváci alebo majú zelené oči, niektorí sú muži, kým iní ženy). Takže na otestovanie hypotézy, že sa systematická diskriminácia môže objaviť vtedy, ak sa subjekty navzájom javia identicky, experiment zariadil, aby pre participantov nebolo možné rozlíšiť nič iné, než celkom ľubovoľnú črtu “druhého”; črtu, ktorá sa bežne považuje za nesúvisiacu s charakterom, úsilím, inteligenciou, motiváciou alebo schopnosťami zainteresovanej osoby. O akú črtu ide? Jednoducho sme náhodile pripísali modrú farbu polovici našich subjektov a červenú farbu druhej polovici. Mohlo by takéto ľubovoľné pripísanie farby vytvoriť stabilné konvencie, ktoré by značne diskriminovali medzi Červenými a Modrými; t.j. ľuďmi, ktorí boli za iných okolností nerozoznateľní (a ktorí vedeli, že farebné zaradenie bolo náhodilé a, preto, nezmyselné)? Odpoveď je, v protiklade k všetkému čo dokáže vysvetliť ekonomická teória, hlasné “áno”. (Kliknite sem pre akademickú prácu, vydanú v The Economic Journal, ktorá píše o tomto experimente a sem pre dlhšiu kapitolu o rovnakej téme, nedávno vydanej v tejto knihe. Kliknite tiež sem pre podklady k mojej poslednej prezentácii o tejto téme.)

Čo to všetko znamená? Akú vec sa môžeme naučiť z týchto laboratórnych experimentov o našich spoločnostiach? Sú tu postrehy, ktoré by mohli pomôcť politickým aktivistom a občianskoprávnym organizáciám bojujúcim proti systematickej diskriminácii? Nižšie ponúkam krátke zhrnutie empirických zistení a odpovede na otázky položené Nickom Hadjigeorgeom, týkajúce sa politického významu týchto tém pre občianskoprávnych aktivistov.

POSTREHY Z LABORATÓRIA – v šiestich bodoch

1. Experimentálne dôkazy ukazujú, že veľká svojvoľná diskriminácia môže byť udržateľná na základe nejakej rozlíšiteľnej črty, o ktorej každý vie, že nezávisí od osobného charakteru, schopností, agresivity, IQ, temperamentu atď. Ak dokážeme v laboratóriu do hodiny zreprodukovať prísne schémy diskriminácie, potom feministky, anti-rasisti a kritici obrovských nerovností medzi spoločenskými triedami majú silný dôkaz, že je pre spoločnosti perfektne možné distribuovať spoločenské role (a bohatstvo, ktoré z nich vyplýva) nezávisle na osobných cnostiach, ktorých sa dovolávajú mocní, bieli muži, aby ospravedlnili svoje bohatstvo a moc.

2. Vzhľadom na evolučnú stabilitu sa diskriminačné schémy stávajú v spoločnostiach inštitucionalizované, pretože ľudia začínajú veriť, že si zaslúžia to, čo dostávajú alebo nedostávajú (ako časť distribúcie vychádzajúcej z diskriminačných zvykov, ktoré sa vyvinuli). Inými slovami, ideológia nárokov nasleduje arbitrárnu distribúciu sociálnych rolí a príjmov.

3. Členovia zvýhodnených a znevýhodnených skupín sa vzhľadom na túto dynamiku správajú odlišne, očakávajú, že sa „druhá“ skupina bude správať odlišne a, čo je dôležité, umožňujú, aby sa ich očakávania stali čímsi viac ako predpoveďami: stali sa etickými očakávaniami (napr. zvýhodnení majú tendenciu veriť, že je správne, že by mali dostávať viac ako znevýhodnení a naopak).

4. Zvýhodnení ľudia sa prejavujú nepriateľskejšie voči druhým, a cítia nárok na svoje výhry.

5. Znevýhodnení členovia sa naučili očakávať menej a vyvinú si vyššiu schppnosť kolektívnej činnosti a spolupráce voči logike zneužívania. V dôsledku toho, i keď to nutne nie je to, čo ich motivuje, sa im podarilo vykompenzovať straty zo svojho znevýhodnenia (vo svojich vzťahoch so zvýhodnenými skupinami) prostredníctvom vzájomnej spolupráce.

6. Vysvetlenie vývoja skutočnej moci a toho, čo ju udržiava, treba hľadať v mysliach a presvedčeniach väčšiny znevýhodnených, ktorí podliehajú ideologickej viere, že si zaslúžia menej ako tí zvýhodnení.

ČO TO VŠETKO ZNAMENÁ PRE OBČIANSKOPRÁVNE HNUTIE? Rozhovor s Nickom Hadjigeorgeom

Predtým, ako ste pristúpili k ľudskému správaniu v laboratóriu, začala vaša analýza empirickými pozorovaniami diskriminácie medzi populáciou vtákov. Máte k tomu inštitucionalizovanému procesu, ktorý pozorujeme v spločnostiach ľudí viac čo povedať?

Ľudia majú schopnosť, ktorá zvieratám chýba: schopnosť dodatočnej racionalizácie a vytvorenia si morálnych (alebo normatívnych) presvedčení. Zatiaľ čo je pri vtáčej populácii diskriminácia založená iba na darwinistickom replikačnom mechanizme (ktorý zabezpečuje, že je konflikt minimalizovaný prostredníctvom rozdelenia vtákov medzi tie, ktoré sú nastavené konať ako dravce a na tie, ktoré sa správajú ako holuby), sú ľudské spoločnosti prinajmenšom o jeden stupeň komplexnejšie. Asi ako v “zvieracej republike“ sú v ľudských spoločnostiach socio-ekonomické hry, ktoré hráme (tiež známe ako… patriarchálny, rasovo nabitý kapitalizmus) dosť primitívne a konfliktné, dávajúc povstať sociálnemu rozdeleniu medzi zvýhodnenými a znevýhodnenými skupinami. Rozdielom je, že ľudia spochybňujú konvencie okolo seba. Potrebujú dôvody na ich prijatie. Tak si ich vytvárajú tajne, skryto, nevedome. Zamieňajú pozorovanie „toto dostávam“ za vieru „na toto mám nárok“. Keď prediktívna viera nadobudne plášť etickosti, spevnie a spoločenský poriadok sa stabilizuje. No v rovnakom čase je v činnosti opačná sila; sila podvratná, ktorá je v biológii príbuzná mutáciám. Tieto mutácie sú aktami rebélie (napr. Spartakus alebo Malcolm X), ktoré destabilizujú spoločenský poriadok a dominantnú ideológiu. Prostredníctvom tejto bitky medzi adaptatívnou, konzervatívnou, replikačnou dynamikou a podvratnou rebéliou politických mutácií sa vyvíjajú ľudské dejiny. Takto sa vyvinuli inštitúcie otroctva, patriarchátu, rasizmu, kapitalizmu atď. A takto boli tiež podkopané.

Máte dojem, že sa skúmané subjekty správali podľa socializácie, alebo je to dôsledok vrodených mozgových prepojení, ako v príapde vtákov?

Jediný vrodený, pevne zapojený aspekt socializočného procesu má dočinenia s našou potrebou racionalizácie, ako ľudí; mať dôvody prijať konvencie regulujúce naše správanie. To, čo David Hume opisuje vo sovjom Pojednaní o ľudskej prirodzenosti ako skrytom prepojení z „je“ na „má“. Je to tento „smäd po dôvodoch“, ktorý je zdrojom ideológie, ktorá spevňuje behaviorálne schémy diskriminácie a kooperácie ideológie rebélie, subverzie a odporu.

Zvýhodnení členovia majú pocit, že majú na svoje zisky nárok. Čo cítia znevýhodnení členovia? Je to nespravodlivosť a pod.?

Áno a nie. Znevýhodnení zažívajú mix emócií. Sčasti pocit nespravodlivosti, sčasti pocit hrdosti, že nie sú vykorisťovateľmi, sčasti rozhorčenie voči zvýhodneným, no tiež sčasti morálne odsúdenie iných znevýhodnených ľudí, ktorí sa „vyvyšujú“, ktorí si myslia, že si zaslúžia viac a ktorí sa snažia podkopať výhody zvýhodnených. Napokon, najväčšími oponentami feministiek boli ženy (ktoré tvrdili, že by ženy mali ostávať doma) a policajné zložky, ktoré napádali protestujúcich voči apartheidu v Južnej Afrike boli prevažne černosi.

Aký máte názor na občianskoprávne hnutie? Využívajú jeho členovia dostatočne svoju moc ako členovia znevýhodnenej skupiny?

Áno. Celkovo vzaté, druhý najväčší rozdiel medzi ľudskou spoločnosťou a rozvrstvenou vtáčou populáciou (popri našej schopnosti racionalizovať a rozvíjať normatívne presvedčenia) je skutočnosť, že ľudia, možno s pomocou logu (reč, jazyk a rozum), majú tendenciu dávať naše mutácie do vzťahov. Ak rozmýšľate o mutáciách ako individuálnych aktoch odporu voči vytvoreným diskriminujúcim zvykom, politika je tým, čo prichádza, keď sa títo jednotlivci snažia dať svoju mutácie do vzťahov, čo im takto dáva omnoho viac moci zvrátiť súčasné zvyky. Občianskoprávne hnutie 1960-tych rokov to dosiahlo s veľkým úspechom, predovšetkým vzhľadom k naverbovaniu koalície subverzívnych členov zvýhodnenej skupiny (napr. Bielych, ktorí cestovali v autobusoch s čiernymi). Ak hnutie v niečom zlyhalo, tak to bolo to, že nemalo odpoveď na obrovskú stratu pracovných miest pre modré goliere po roku 1973, stratu, ktorá podkopala veľkú väčšinu znevýhodnených Američanov. No to je iný príbeh…

Keď sa pozeráte nazad, aký máte pocit zo súčasných hnutí znevýhodnených členov vykonávajúúcich svoju kolektívnu moc?

Je historickou povinnosťou obetí arbitrátnej diskriminácie napádať to zubami nechtami. Je tiež nevyhnutné, že sa budú neustále snažiť, narpeik Sirénam, ktoré sa ich snažia udrža na ich gaučoch, prilepených k tým idiotským bedniam, alebo ich ponoriť do mraku bezduchého, lacného, plastického konzumerizmu voči pozadiu ekonomickej neistoty. Zlou správou je, že od 1970-tych rokov sa ekonomické jadro, na ktorom občianskoprávne hnutie stálo stalo stále krehkejším. Kríza roku 2008 dala istú nádej, že si nemajetní dodajú odvahy a, prostredníctvom hnutia Occupy, v tomto nekončiacom boji znova získajú časť morálnej pôdy pod nohami. O tom je ešte stále predčasné rozhodovať. No sú tu dobré správy: pokiaľ budú prežívať bezduché, iracionálne a iné schémy diskriminácie, bude im ľudský duch vždy klásť vážne výzvy a bude takto udržiavať plameň nažive.

Poskytuje váš model/výskum teórie hier nejaký postreh ohľadom toho, ako by sa tieto skupiny mali zachovať?

Nie. Iba ich jednoducho splnomocňuje:

- k prejavom, že diskriminácia, voči ktorej stoja, môže byť rovnako idiotská ako pevná

- dôkazmi, že fakty diskriminácie, nerovnosti a vykorisťovania sú nekontrolovateľné a nikde niet ani známky o tom, že by za diskrimináciou, nerovnosťou a vykorisťovaním bolo nejaké cenné racionálne zdôvodnenie

- dôkazmi, že akokoľvek udržateľné sa môžu diskriminačné normy a praktiky zdať, môžu sa rozpadnúť hneď ako odhalíme ich závislosť na falošných presvedčeniach, pripomínajúcich istý druh povery fungujúcej v prospech záujmov drobnej menšiny.

    Ako sa proti diskriminačným schémam zorganizuje odpor a občianskoprávne skupiny, a ako podkopú ich ideologické “krytie“, je na nich a na nás je ich podpora.

    Vyšlo na blogu Yanisa Varoufakisa. Slovenský preklad prevzatý z blogu Nezávislí.

    Share |

    Pridaj komentár