Politická kaviareň
Diskusia 20 Krajina kabelárov Väčší formát

Anti-hegemonický pohľad na transformáciu v roku 1989

Problematika prechodu z režimu reálneho socializmu pred rokom 1989 do režimu liberálneho kapitalizmu, v ktorom žijeme dnes, sa najmä v neoliberálnych, konzervatívnych a sociálno-demokratických kruhoch zdá byť vyriešená. V roku 1989 sme získali slobodu a s ňou nakladáme raz lepšie a raz horšie. Stuart Shields z Univerzity v Manchestri sa však snaží vidieť transformáciu v širšom kontexte. Hoci má jeho kniha Medzinárodná politická ekonómia tranzície podnadpis Neoliberálna hegemónia a transformácia Strednej a východnej Európy, venuje sa takmer výlučne poľskej transformácii.

Hlavnou myšlienkou jeho knihy je, že „transformácia v strednej a východnej Európe je súčasťou omnoho širšieho procesu globálnej reštrukturalizácie“ (5). Podľa autora sú vysvetlenia založené na domácich faktoroch nedostatočné a jeho cieľom je preto porozumieť špecifikám poľskej šokovej terapie a transformácie v SVE v súvislosti s pôsobením širšej neoliberálnej hegemónie ako vnútri štátov, tak v kontexte transnacionalizácie kapitalistického spôsobu výroby. Dôsledkom takéhoto prístupu je datovanie počiatku reštrukturalizácie poľského štátu ďaleko za rok 1989 do hlbokého komunizmu. Autor sa hlási ku Gramsciho prístupu štúdia hegemónie a jeho kniha je súčasťou kritickej medzinárodnej politickej ekonómie.

Kritika neoliberálneho, evolučného a inštitucionálneho prístupu k transformácii

V druhej kapitole Shields zasadzuje koncept transformácie (tranzície) do teoretického kontextu a kritizuje tri existujúce prístupy – neoliberálny, evolučný a inštitucionálny. Ich základným problémom je, že nedostatočne zohľadňujú zahraničné faktory a transformáciu vnímajú ako priamu cestu z plánovanej ekonomiky k trhovému hospodárstvu. Neoliberálny prístup vníma transformáciu ako ahistorickú. Táto má umožniť nadnárodnému kapitálu, aby mohol operovať aj v regióne SVE. Príťažlivá na neoliberálnom prístupe je jeho jednoduchosť – je zasadený v anti-komunizme, takže čokoľvek, čo pochádza z minulosti, je a priori zlé, a preto treba odstrániť štát a privatizovať a po bolestivých reformách príde prosperita.

Reakciou na problémy, s ktorými tento prístup nepočítal bola evolucionistická alternatíva. Opustila zjednodušujúci predpoklad jasne nalinkovanej cesty k trhovému hospodárstvu a presadzovala prístup podobný post-Washingtonskému konsenzu. Základom bolo priznanie významu dedičstvu minulosti, čo viedlo k vytvoreniu typológií rôznych spôsobov národných transformáccií. Determinujúce pre vývoj po roku 1989 mohli byť napríklad paralelné štruktúry počas starého režimu. Problémom je, že takýto prístup síce umožňuje variabilitu, ale jeho záverom je, že nakoniec sa pomaly spoločnosti aj tak prispôsobia celkovej neoliberálnej zmene. Rozdiel oproti neoliberálnemu prístupu je iba v rýchlosti zmeny, nie v jej obsahu.

Tretím hlavným prístupom je inštitucionálna škola. Všíma si možnosti štátu pri prechode na kapitalizmus, kritizuje šokovú terapiu a presadzuje protekcionistické politiky. V zásade ide o prístup podobný v istom zmysle úspešným snahám východoázijských tigrov. Avšak je otázne, či by bol taký prístup možný v rámci liberálnej demokracie a v súčasnej konštelácii síl je málo pravdepodobné, že by boli štáty SVE schopné sa vzoprieť medzinárodnej deľbe práce. „SVE je v slabej, ak nie úplne podriadenej pozícii voči dominantným aktérom [globálnej ekonomiky]“ (13) a takisto je do veľkej miery závislá na priamych zahraničných investíciách. Štát je omnoho viac prepojený s kapitálom, než ako to predpokladá inštitucionálny prístup.

Ani táto škola tak nereaguje adekvátne na priebeh transformácie. Preto Shields navrhuje prístup, ktorý je schopný lepšie zachytiť nedostatočne konceptualizované vzťahy medzi štruktúrami a aktérmi. Tých je treba ukotviť v širšej perspektíve neoliberálnej globalizácie.

Transformácia ako zmena k dominancii kapitálu nad prácou

V Gramsciho poňatí utláčané skupiny podliehajú ideologickým mechanizmom a potláčajú svoje triedne záujmy. Vzdávajú sa tak materiálnych výhod v prospech vládnucej triedy. V tomto zmysle je kľúčové identifikovať agentov neoliberalizácie, teda tých jednotlivcov a skupiny, ktorých nový (neoliberálny) zdravý rozum (common sense) zvýhodňuje. Koncept zdravého rozumu sa dá chápať ako vyznačujúci „samozrejmý terén, na ktorom súťažia všetky politické a sociálne ideológie o svoju artikuláciu“ (44).

Shields sa odráža od bežnej definície transformácie (tranzície) – ako prechodu z centrálne plánovanej ekonomiky pod vládou jednej strany na demokratický trhový systém – aby spochybnil jej počiatok a smerovanie. Následne postkomunistickú transformáciu vníma ako „snahu zaviesť nový regionálny poriadok, v ktorom štáty SVE spolu aj jednotlivo udržujú podmienky umožňujúce dominanciu kapitálu nad prácou, a v ktorom spôsob akým medzi sebou súťažia podporuje súťaživú dynamiku na globálnej úrovni miesto toho aby išiel proti nej“ (23).

Neoliberálne zmeny v sebe zahŕňajú ideologickú, materiálnu a inštitucionálnu dimenziu. Ideologická obsahuje hegemóniu neoliberálnej filozofie ako prejav záujmov špecifickej, nadnárodne orientovanej časti kapitalistickej triedy. Materiálna dimenzia má základ v zmenách v produkčnom a finančnom sektore smerom od národnej na nadnárodnú úroveň. Inštitucionálna dimenzia zmenila štátnu a nadnárodné štruktúry tak, aby spravovali neoliberálny poriadok.

V takomto prostredí sa časť nadnárodne orientovaného kapitálu chová ako koherentná trieda, pričom štátne a ďalšie inštitucionálne politiky sú smerované tak, aby zodpovedali moci a mobilite kapitálu. Ideológia pritom nastavuje rámec politických možností, o ktorých sa môže diskutovať.

To znamená, že rôzne formy kapitalizmu v SVE nevznikli v autonómnych národných kontextoch, ale boli „inkorporované do procesu nadnárodnej reorganizácie kapitalizmu“ (22). Agenti tejto reorganizácie boli schopní obmedziť možnosť politickej voľby, ale zároveň ju aj formovať. Reformné vlády ich explicitne prizvali ako partnerov pri tvorbe nových foriem kapitalizmu.

Počiatok poľskej transformácie pred rokom 1989

V tretej kapitole sa autor stručne zaoberá počiatkom transformácie. Najprv sa vracia až do éry pred nástupom komunizmu a poukazuje na periférnu pozíciu Poľska ako dodávateľa pšenice do centra počas posledných pár storočí. Poľsko vníma cez problematiku orientalizmu, a kritizuje chápanie SVE ako zaostalej, pretože neexistuje nič také ako „jednotná homogénna zaostalosť“ (41). Po roku 1989 využívala orientalistický diskurz napríklad EBRD.

Na začiatku socializmu sa Poľsko muselo orientovať na potreby ZSSR a zamerať sa na ťažký priemysel a výrobu zbraní. Až Stalinova smrť umožnila národnú cestu k industrializácii. V 50. rokoch bola krajina ešte čiastočne odizolovaná od svetovej ekonomiky. Cieľom v tomto období bolo industrializovať bez nutnosti zvyšovať dovoz poľnohospodárskych tovarov. Importovať sa mali produkty nevyhnutné pre investície a financovať ich mal poľnohospodársky vývoz.

Režim brutálne potlačil študentské protesty v roku 1968 usilujúce u zrušenie cenzúry a medzi štátom na jednej strane a intelektuálmi a cirkvou na druhej vznikol permanentný spor. Ekonomická stagnácia zhoršila sociálnu situáciu širokých vrstiev obyvateľstva napriek postupnej (konkurencie neschopnej) industrializácii a vybudovaniu infraštruktúry. Vzhľadom na to, že sovietske vedenie požadovalo zachovanie dotovanej produkcie lodeníc a lietadiel, poľská vláda bola nútená siahnuť na dotácie pre ceny potravín. Dôsledkom boli sociálne protesty, ktoré napokon viedli k rezignácii Stanislawa Gomulku v roku 1970.

Na tomto mieste je dôležité si uvedomiť, že napriek potlačovaným slobodám, v Poľsku po celý čas existovala „čiastočná intelektuálna sloboda“ (47). Práve tento otvorený sociálny priestor umožnil vývoj sociálnych síl orientovaných na triedu nadnárodného kapitálu a postupné ukotvovanie neoliberálnej agendy.

Dlh ako nástroj pripútania poľského hospodárstva do svetovej ekonomiky

Kľúčovým prvkom pri integrácii Poľska do svetovej ekonomiky však bol dlh. Rast cien ropy, inflácia, recesia a monetárna nestabilita v globálnej ekonomike sa skrz obchod postupne dostali ako ekonomické problémy do Poľska a spolu s nimi aj ich riešenie – neoliberalizmus. Snahou Gomulkovho nástupcu Edwarda Giereka bolo pritiahnuť investície zo Západu, aby lacná poľská pracovná sila začala vyrábať sofistikované produkty, ktoré by sa potom predávali na západných trhoch. Jeho cieľom bolo založiť veľké hospodárske jednotky, ktoré by skokom viedli k simultánnemu rastu výroby a spotreby a modernizácii.

Kľúčovým prvkom boli pôžičky zo Západu. Tento plán fungoval až do roku 1974, kedy zlé počasie a svetová stagflácia viedli k prvým problémom. Nebolo však možné dosiahnuť zásadnú zmenu smerovania, pretože sa Poľsko dlhom pripútalo k svetovému hospodárstvu. V druhej polovici 70. rokov po náraste úrokov už nebolo schopné splácať dlhy, čoho dôsledkom bol pokles životnej úrovne. Logickým krokom bolo posilnenie opozície voči režimu. Tá bola tvrdo potlačená, avšak jedinou možnosťou fungovania vlády boli ďalšie dlhy a hlbšie pripútanie sa ku kapitalistickému svetovému hospodárstvu. Shields cituje správu Ústredného výboru poľskej komunistickej strany z roku 1986, z ktorého je zrejmé, že si komunisti boli vedomí pasce, do ktorej sa dostali.

Vznik Solidarity a nomenklatúrna privatizácia

Napokon viedol odpor k vzniku Solidarity. Tá bola najmä hnutím pracujúcich, ale pridali sa k nim aj intelektuáli a vytvorili skupinu expertov vedenú Tadeuszom Mazowieckim, budúcim prvým nekomunistickým premiérom. Tu je dôležité si uvedomiť, že pôvodným cieľom hnutia bola širšia samospráva, napr. voľby riadiacich zamestnancov vo fabrikách. Solidarita usilovala o lepšie platové, zdravotné a pracovné podmienky, ale kľúčovým prvkom bola možnosť zakladať slobodné odbory a zavedenie demokratického socializmu (55). Nastolenie stanného práva Jaruzelskim v roku 1981 znamenalo pre Solidaritu odchod do ilegality a dominanciu neoliberálnych intelektuálov oproti pracujúcim. To bol kľúčový moment pre nástup neoliberálnej hegemónie po roku 1989.

V 80. rokoch zároveň vláda presadila zmeny umožňujúce postupný nástup trhového hospodárstva. Systém jednej banky bol nahradený koexistenciou štátom vlastnených, kooperatívnych a súkromných firiem. Došlo k posunu riadiacich právomocí smerom k pracujúcim, čo malo za následok kladenie väčšieho dôrazu na finančnú výkonnosť a autonómiu v rozhodovaní o výrobe. Posun od centrálne plánovanej ekonomiky však viedol k neistote a chaosu. Situáciu využila nomenklatúra a začala s „nomenklatúrnou privatizáciou“ (54) ešte počas 80. rokov. V tomto období už štátny aparát zaisťoval najmä potreby straníckych funkcionárov. Predaj najziskovejších častí podnikov za výhodné ceny členom strany viedol k zmene ich záujmov. Uvedomili si, že „operovanie v trhových podmienkach pre nich znamená spoločné záujmy so zahraničným kapitálom“ (54).

K hegemonickej aktivite teda dochádzalo ešte predtým, než uchvátila moc a to skrz nové stratégie akumulácie a modely ekonomického rastu spojené so štátnymi inštitúciami a politikami, ktoré reagovali na organickú krízu poľskej ekonomiky. Tieto stratégie napokon viedli k postupnému otvoreniu sa nadnárodnému kapitálu. Zároveň sa Solidarita posunula od demokratickému socializmu k neoliberalizmu.

Pasívna revolúcia

Shields využíva Gramsciho termín pasívna revolúcia (alebo tiež refolúcia od T. G. Asha), aby zhrnul zmeny počas tohto obdobia. Pasívna revolúcia predpokladá absenciu celospoločenského súhlasu, takže vznik hegemónie nastavuje elita neschopná uspieť so svojim programom u širších vrstiev. Základom pasívnej revolúcie je prijatie niektorých požiadaviek zospodu a zároveň odmietnutie snáh o autonómnu seba-vládu pracujúcich. V spoločnosti sa vytvára konsenzus zvrchu cez štátny aparát bez aktívnej participácie väčšiny obyvateľstva pomocou koncesií, vyjednávania a inkorporovania opozície. Určité zdroje smerujú k odvráteniu kontra-hegemónie. Pojmom pasívna sa označuje nedostatok revolučného potenciálu u protivníka novej hegemónie.

Súčasťou pasívnej revolúcie je okrem absencie celospoločenského konsenzu ohľadom novej hegemónie reprezentácia zmien v akumulačných stratégiách ako ekonomických reforiem, ktoré sú súčasťou širších progresívnych zmien. Tieto nové normy obyvateľstvo postupne internalizuje a podriaďuje sa dominancii elít reformulovanej do pozitívneho svetla ako intelektuálneho a morálneho vedenia.

Takto postupne vzniká nový common sense (zdravý rozum). Cieľom novej neoliberálnej hegemónie je naturalizovať kapitalistické sociálne vzťahy redefinovaním neoliberalizmu a trhového hospodárstva ako normálneho.

Elitný blok, usilujúci o postupné presadenie nového hegemonického konsenzu do spoločnosti, je tvorený byrokratmi, manažérmi, a technokratmi administrujúcimi postupnú neoliberalizáciu. Súčasťou sú tiež politici a najmä organickí intelektuáli. Táto skupina robí prostredníka záujmom nadnárodného kapitálu a presadzuje ideológiu nevyhnutnú pre legitimizáciu toho, čo sa začne nazývať úspešnou transformáciou.

Konkrétni aktéri poľskej transformácie

Hlavný prínos knihy spočíva v tom, že dáva dohromady konkrétne osoby, ktoré boli súčasťou tejto (staro)novej elity a ukazuje akým spôsobom boli organizovaní. V 70. rokoch získali mnohí mladí poľskí akademici a akademičky finančnú podporu pre spoluprácu s univerzitami na Západe. Toto bol jeden z prvých kanálov prenikania poznania o kapitalistickej spoločnosti a tzv. molekulárnej tvorby neolibeálnej politickej elity. Pod molekulárnou má Shields (Gramsci) na mysli postupnú, postupujúcu po malých skupinkách a jedincoch – molekulách. Ďalším dôležitým míľnikom bolo v roku 1978, vytvorenie tzv. Balcerowiczovej skupiny. Za pomoci ekonómov, ktorí emigrovali, sa v nej stretávali poľskí ekonómovia a ich cieľom bolo zaoberať sa transformáciou poľskej ekonomiky. V skupine boli okrem Balcerowicza (budúceho vicepremiéra), Marek Dabrowski (budúci štátny tajomník na minsiterstve financií), Tomasz Gruszecki (budúci minister financií), Jerzy Eysymontt (budúci minister financií), Stefan Kawalec (budúci poradca zodpovední za finančné inštitúcie), Janusz Sawicki (zodpovední za vyjednávania o dlhu), Grzegorz Wojtowicz (budúci guvernér Poľskej národnej banky) a ďalší. Všetci vyštudovali na Fakulte zahraničného obchodu dnešnej Varšavskej ekonomickej univerzity, ktorá bola spomedzi sovietskeho bloku jednou z najviac na západ orientovaných univerzít. Medzi rokmi 1988-1997 boli ministrami financií iba absolventi tejto neoliberálne orientovanej školy.

Súčasťou skupiny boli zahraniční poradcovia ako Jeffrey Sachs, David Lipton, Stanislaw Gomulka (konzultant pre MMF, OECD a Európsku komisiu), Jacek Rostowski (budúci poľskí minister financií) a mnohí ďalší ekonómovia poľského pôvodu. Spolu neskôr vytvorili tím pre šokovú terapiu.

V osemdesiatych rokoch začala viesť Poľská strana zjednotených pracujúcich (PZRP) diskusiu o ekonomických reformách. Debata útočila na základy starého režimu a viedla ku konsenzu o potrebe zavedenia trhových mechanizmov a podnikania do hospodárstva. V roku 1988 Balcerowiczova skupina úspešne zmenila intelektuálnu klímu v Poľsku a hnutie pracujúcich obrátila neoliberálnym smerom. Počas vyjednávania medzi vládou, demokratickou opozíciou a katolíckou cirkvou sa ukázalo, že konsenzus medzi elitou je už pevne usadený. Otázkou viac nebolo kam nasmerovať spoločnosť, ale ako rýchlo. O potrebe zavedenia kapitalistickej ekonomiky nebolo treba diskutovať.

Technokratická revolúcia

K úspechu neoliberálnych síl nemusela prispieť ich politika ako omnoho skôr dobrá organizácia, osobné väzby a najmä izolácia rozhodovacích byrokratických mechanizmov od zbytku spoločnosti. Títo ľudia tak mohli vykonávať politické rozhodnutia a pritom ich označovať za technokratické opatrenia.

Kľúčovou súčasťou sedimentácie neoliberálnej ideológie v Poľsku bolo pôsobenie zahraničných inštitúcií a ich zamestnancov v tejto krajine. Na jednu stranu sa Balcerowicz a jeho ľudia rýchlo stali súčasťou nadnárodných neoliberálnych kruhov vďaka zdieľanej kultúre s touto špecifickou skupinou. Na druhú stranu sem Svetová banka, MMF a Európska banka pre obnovu a rozvoj vysielali poradcov aby pomáhali pri riadení transformácie. Inštitút MMF organizoval v Poľsku kurzy makrekonómie a finančnej politiky a poľskí úradníci sa chodili školiť do Washingtonu. Domáci politickí reprezentanti tak boli socializovaní do novej hegemónie skrz vzdelávacie mechanizmy.

Poliaci samotní boli tiež aktívni pri šírení neoliberálnych myšlienok. Zmieňovaný Marek Dabrowski (štátny tajomník na ministerstve financií) v roku 1991 spoluzakladal CASE, súkromnú výskumnú inštitúciu, ktorá poskytovala poradenstvo počas transformačného obdobia. Zároveň ako konzultant SB a UNDP rozširoval neoliberálne myšlienky do ďalších krajín bývalého východného bloku. Rafal Krawczyk, silný podporovateľ privatizácie v Poľsku, zakladal odnož neoliberálneho inštitútu Heritage Foundation. Dvaja z prominentných lídrov Solidarity, Zbigniew Bujak a Wladyslaw Frasyniuk, sa stali vodcami Demokratickej akcie (ROAD), otvorene zastávajúcej neoliberálnu pozíciu.

Úspech týchto neoliberálnych ideológov viedol k tvorbe konsenzu medzi elitou, takže anti-komunizmus viac neznamenal kolektívne sebaurčenie spoločnosti ako v počiatkoch Solidarity, ale určitú formu ekonomickej „slobody“. Tej bola prikladaná väčšia dôležitosť ako akýmkoľvek iným hodnotám. Jej prepojenie na globálne hospodárstvo viedlo k logickému záveru, že existuje jediná alternatíva – trhový mechanizmus v Poľsku, ktorý sa prispôsobí globálnemu hospodárstvu.

Plán Sachs-Balcerowicz

Svoje vyjadrenie našiel v Sachs-Balcerowiczovom pláne. Ten pozostával z typických neoliberálnych politík – liberalizácie obchodu so Západom, privatizácie, liberalizácie cien a z reštriktívnej fiškálnej politiky usilujúcej o makroekonomickú stabilitu. Podobne ako v Československu, aj tu sa diskutovalo výlučne o načasovaní a tak ako u nás, aj tu gradualisti z tábora mimo neoliberálov v Solidarite nepresadili svoje návrhy. Akákoľvek tretia cesta, napríklad nemecký, švédsky alebo japonský model boli považované za deviácie.

Dôsledné dodržiavanie šokovej terapie malo priniesť rýchly blahobyt. Dôvodom čo najrýchlejšieho presadenia zmien bola snaha vyhnúť sa občianskym protestom. Termín „šoková terapia“ pochádzal z behaviorálnej psychológie Leona Festingera, podľa ktorého sa ľudské bytosti rýchlejšie adaptujú na radikálnu transformáciu ako na postupné zmeny. Podobným spôsobom okrem Jefffreyho Sachsa argumentovali aj Svetová banka a EBRD. Dôsledkom tejto myšlienky bolo, že napr.  privatizačný program vlády a Svetovej banky obišiel nielen akúkoľvek verejnú debatu, či diskusiu v štátnych podnikoch, ale aj Sejm (poľský parlament). Umožnil veriteľom meniť úvery na podiely v podnikoch. Bolo tak prvýkrát od nástupu komunistov k moci možné privatizovať bez súhlasu zamestnancov.

Materiálna integrácia Poľska do svetového hospodárstva

Okrem ideologických nástrojov mala nadnárodná trieda k dispozícii aj materiálne možnosti ako zaistiť hlbšiu integráciu Poľska do svetového hospodárstva. MMF a SB využívali kondicionalitu spojenú s pôžičkami na infraštruktúru v privatizačných programoch. Program USAID v Poľsku v oblasti zdravotníctva mal aktívne podporiť privatizáciu spontánnym (sic) rastom súkromných poskytovateľov. Poľsko-americký fond mal k dispozícii 240 miliónov USD aby nakupoval podiely v novo sprivatizovaných podnikov a tak znížil riziko ostatných investorov. EBRD mala vlastný privatizačný program (80 mil. USD), ktorý sponzoroval prechod 40 podnikov smerom k privatizácii.

Významnú rolu pri privatizácii hrali konzultačné firmy. Napríklad britská firma East 8 pripravila Správu o rozvoji nehnuteľností vo Východnej Európe a radila poľskej vláde v projekte financovanom nemeckou a nórskou vládou. Táto správa označená tiež za Bibliu nehnuteľností (76) výrazne uľahčila investorom orientáciu v priestore SVE. Aparát nadnárodnej frakcie kapitálu tak hral kľúčovú rolu pri formovaní transformácie a pri obmedzení možností, akou cestou sa poľská spoločnosť mohla vydať.

V piatej kapitole sa autor venuje vývoju po roku 1989 a zahŕňa v ňom obdobie pred vstupom do EÚ, ako aj po ňom. Hneď počas prvej fáze liberalizácie cien, otvoreniu sa konkurencii a privatizácie došlo k výraznému rastu nezamestnanosti. Paradoxne tak neoliberalizmus vytvoril sociálny štát, keďže sociálne výdaje sa zdvojnásobili. Zároveň sa časť výdajov privatizovala, najmä v oblasti vzdelávania a zdravotníctva. Zhoršenie ekonomickej situácie viedlo k výmene vlády v roku 1991, ktorej premiérom sa stal Jan Olszewski (za kresťansko-demokratickú časť odtrhnutú od Solidarity, Stredová dohoda – Prozumienie Centrum). Hoci kandidoval s programom proti šokovej terapii, zmena vlády neviedla k zmene kurzu transformácie. Naďalej rástli ceny energií a vláda usilovala o reštriktívnu politiku, aby si udržala financovanie z MMF. Prvotný optimizmus vystriedala akceptácia údajne nevyhnutnej „transformačnej recesie“ (84).

Dôležité je si pritom uvedomiť, že „recesia nie je jednoducho nešťastným dôsledkom neoliberálnej reštrukturalizácie pri tranfsormácii a rozšírení [EÚ], ale integrálnou súčasťou stratégie“ (108). Ciele sú dva: po prvé, dokončiť primitívnu akumuláciu (alebo proletarizáciu), ktorá položí základy kapitalistického spôsobu produkcie vytvorením skupiny majiteľov kapitálu a skupín námezdných pracujúcich spolu s rezervnou armádou nezamestnaných; po druhé zabezpečiť efektívne fungovanie kapitalistického spôsobu produkcie, teda jeho hegemóniu.

Druhým kľúčovým materiálnym prvkom pri nástupe neoliberálnej hegemónie bol prísun priamych zahraničných investícií (FDIs). Skrz ne sa Poľsko stávalo súčasťou globálnej ekonomiky. Priťahovala ich lacná, produktívna a vzdelaná pracovná sila a blízkosť k EÚ. Zároveň bol ich vstup podporovaný množstvom lokálnych a regionálnych politikov, stavajúcich pre nich rôzne technologické parky a priemyselné zóny. Podobne ako sa politiky odporúčané medzinárodnými finančnými inštitúciami nápadne ponášali na Programy štrukturálneho prispôsobenia sa likvidujúce hospodárstva v Latinskej Amerike, Afirke a Ázii, tak aj vzorec pôsobenia FDIs bol rovnaký ako v prípade globálneho Juhu. FDIs disciplinujú transformujúce sa ekonomiky tým, že výrazne ovplyvňujú domáce a zahraničné ekonomické a inštitucionálne politiky – napríklad kontrolu cien, alebo reguláciu hospodárskej súťaže.

Neoliberalizácia prostredníctvom kondicionality pri vstupe do EÚ

Pred vstupom do EÚ dochádzalo k presadzovaniu neoliberálnych politík najmä cez Kodaňské kritéria, ktoré musela každá krajina splniť, ak chcela vstúpiť do EÚ. Ich cieľom bolo otvoriť existujúce oligarchické štruktúry a významné priemyselné sektory (oceliarstvo, lodiarstvo) konkurencii. Kritizovaná bola najmä korupcia a rent-seeking. Ekonomická šoková terapia sa tak zmenila na inštitucionálnu. Disciplinácia nepôsobila len v asymetrickom vzťahu EÚ vs. kandidát, ako sa to ukázalo na príklade Slovenska a odložení vyjednávania v marci 1998. EÚ využívala aj vágnosť kritérií, aby ešte viac zlepšila svoje mocenské postavenie a tým, že krajiny súťažili medzi sebou, sa disciplinovali aj navzájom. Okrem toho napríklad v Poľsku boli otázky vstupu depolitizované. Každé ministerstvo malo svoj odbor európskej integrácie, ktorý posilňoval moc technokratov voči politickej kontrole a Ministerská rada európskej integrácie vôbec nepodliehala parlamentnej kontrole.

Zlyhanie šokovej terapie malo za následok, že z EÚ sa stal symbol prosperity, avšak v konečnom dôsledku svojou kondicionalitou EÚ práve naopak zaisťovala pokračovanie neoliberálnych politík. Finančná pomoc sa distribuovala skrz množstvo programov a inštitúcií (PHARE/Twinning, ISPA, SAPARD, TAIEX). Asymetrickosť sa ukázala napríklad pri vyjednávaní o poľnohospodárstve. EÚ Poľsku svoj poľnohospodársky trh hneď neotvorila.

Shields sa vymedzuje voči konceptu sociálneho učenia, ktorý podľa neho iba čiastočne vysvetľuje neoliberálne zmeny. Kľúčom k ich porozumeniu je kondicionalita. Tá bola hnacou silou exportu noriem EÚ (94).

V súčasnosti je to politika konkurencieschopnosti, ktorá je hlavným prvkom neoliberálnej hegemónie. Predpokladá reformu pracovného trhu. Tá zaistí nevyhnutnú flexibilitu pracovnej sily a adaptáciu hospodárstva na konkurenčné tlaky v svetovej ekonomike. Túto politiku presadzovala Únia napríklad v Agende 2000, neskôr v Kokovej správe, takisto ju presadzovali EBRD, OECD, či SB. Konsenzus na medzinárodnej úrovni viedol k prijatiu tejto politiky na úrovni národnej. Podľa Shieldsa kríza v roku 2007/8 posilnila neoliberálny model a kooperáciu s medzinárodnými finančnými inštitúciami.

Spoločenské problémy v Poľsku po roku 1989

V poslednej kapitole sa autor zaoberá proti-hegemonickými silami. Považuje za ne nacionálne-populistických aktérov a radikálnu ľavicu.  Argumentuje proti obvyklému naratívu o bezproblémovej transformácii, v rámci ktorej sa občania vyslovili len spolu s populistickou Samoobranou proti EÚ. Naopak zmieňuje sociálne protesty, ku ktorým došlo od roku 1989. V 90. rokoch to boli protesty v priemyselných podnikoch, v roku 2002 proti zatváraniu štátom vlastnených podnikov a proti reformám pracovného práva a sociálneho zabezpečenia, v roku 2005 šlo o protesty proti reštrukturalizácii zdravotného sektoru, v Poľských telekomunikáciách proti prepúšťaniu, k protestom došlo aj v automobilovom priemysle a baníctve.

Neoliberalizmus mal v Poľsku za následok obrovský nárast chudoby. Napriek päť percentnému rastu  medzi rokmi 1994-2000, sa šírili najmä tradičné formy chudoby. Noví chudobní ako napr. poľnohospodárske komunity, nelegálni imigranti z východu, či Rómovia sa nedostanú do oficiálnych štatistík. V roku 1994 bola oficiálna nezamestnanosť 16 %. K tomu je však treba prirátať skrytú nezamestnanosť v rurálnych oblastiach, množstvo mladých ľudí, ktorí odišli do zahraničia a tretinu nezamestnaných, ktorí považujú sociálne dávky za tak nízke, že sa neunúvajú prihlasovať sa na úrade práce. Oficiálna nezamestnanosť mladých do 25 rokov pritom v roku 2005 bola 37 % a neoficiálne zdroje uvádzajú až 50 %.

Okrem nezamestnanosti sa nerovnosť v rurálnych oblastiach prejavuje aj nižším vzdelaním, čo prispieva k nižšej sociálnej mobilite a priestorovo segreguje poľskú krajinu. Transformačná recesia viedla k prudkému poklesu reálnych miezd, naopak stúpla príjmová nerovnosť, ktorá je v Poľsku najvyššia v SVE približujúc sa napr. USA. Shields ďalej zmieňuje zhoršovanie zdravotných a bezpečnostných štandardov, ktoré Poľsko vracajú do 19. storočia. Platy vo východnej časti krajiny sú často pod úrovňou minimálnej mzdy.

Anti-hegemonické sily

Takýto neveselý stav viedol k posilneniu anti-hegemonických síl. Aj v priebehu prvej vlny transformácie existovali hlasy, ktoré boli do veľkej miery ignorované. Napríklad v roku 1992 hlavný ekonomický poradca Komunistickej strany Pawel Bozyk napadol Balcerowicza za anti-demokratickú a sociálne neúnosnú politiku šokovej terapie. V neskorších rokoch sa presadila konzervatívno-populistická alternatíva. Hoci sa v roku 1993 a v roku 2001 opätovne dostala k moci umiernená ľavica, nepodarilo sa jej znížiť nezamestnanosť a nespokojnosť obyvateľstva. Naopak korupčné škandály ako Rywingate, či obvinenia z previazanosti s organizovaným zločinom mali za následok pokles popularity ľavice.

Posilnila naopak ultrakatolícka, homofóbna, antikomunistická a xenofóbna pravica kritizujúca doterajší neoliberálny režim z rozpadu rodiny. Populizmus Shields definuje spolu s Muddeom ako „diskurz, ktorý proti sebe stavia homogénny národ a vrchnosť usilujúcu o svoj vlastný prospech“ (103). Proti sebe tak stojí nevinný ľud a skorumpovaná elita. Neskôr však dobre ukazuje populizmus (v laclauovskom zmysle) konzervatívnej pravice, ktorej sa podarilo pospájať rôzne politické požiadavky do spoločného antagonizmu voči politickému strednému prúdu – neoliberálnym technokratickým stranám.

Kľúčovým Shieldsovým tvrdením je, že toto anti-hegemonické hnutie v skutočnosti prispelo k prehĺbeniu neoliberalizmu (119) a bolo skôr partikulárnou formou toho istého hegemonického projektu, než jeho vyzývateľom. Pravica po prekvapivom víťazstve napadla ľavicu za deformáciu kapitalizmu a za to, že cieľom bývalých komunistov bola iba obhajoba vlastných materiálnych záujmov. Samotné fungovanie svetového trhu nimi problematizované nebolo.

Naopak, z populistov sa stali kľúčoví aktéri pri udržiavaní neoliberálnej akumulačnej stratégie (120). Príkladom môže byť spor medzi bratmi Kaczynskimi a Balcerowiczom ako guvernérom Poľskej centrálnej banky. Hoci mu Lech Kaczynski vyčítal ideológiu miesto ekonomickej vedy (118-119), nakoniec ho nahradil neoliberálkou Zytou Gilowskou. Navyše tieto sily dostali najviac hlasov zo severovýchodu a západu Poľska, teda regiónov, ktoré boli najviac postihnuté šokovou terapiou. Konzervatívne-populistická pravica tak je schopná využiť protesty proti zlej sociálnej situácii na upevnenie režimu, ktorý ich zhoršuje.

A ako je na tom ľavica? Prejavila sa napríklad pri protestoch proti vojne v Iraku a základni USA v Poľsku, vďaka čomu sa začalo formovať anti-globalizačné hnutie. V mimo-straníckom priestore došlo k vzniku stredoľavej skupiny Kritika politiky. Bývalí komunisti však naďalej napriek korupčným škandálom ostávajú protestnou stranou, pričom 20 % ich elektorátu pochádza z oblastí najviac zasiahnutých transformáciou a nie tzv. nostalgických voličov.

Stuart Shields svojou knihou ukázal akým spôsobom sa medzinárodná kritická ekonómia dokáže vyrovnať s údajným fenoménom transformácie v SVE po roku 1989. Ponúka omnoho komplexnejší príbeh ako neoliberálne, evolučné a inštitucionálne prístupy. Jeho knihu by sme mali čo najpozornejšie čítať aj na Slovensku, pretože paralely s poľským vývojom sú zrejmé na prvý pohľad.

Shields, Stuart: The International Political Economy of Transition. Neoliberal Hegemony and Eastern Central Europe’s Transformationmore Eastern Central Europe’s transformation. 2012. Oxon and New York, Routledge.

Share |

Komentáre (2)

  • Vladimir 05.08.2014 18:19

    Nedavno som cital velmi dobry clanok na rovnaku tematiku- “Conversations with a Polish Populist: Globalization, Class, and “Transition””, Kalb 2009. Tu je volne dostupna, mozno preprintova, verzia http://www.eui.eu/documents/mwp/programactivities/kalbpaper.pdf . Po “teoretickom” uvode, tam autor analyzuje cely transformacny proces na zivotnych peripetiach jedneho obycajneho Poliaka- najprv vstupenca Solidarnosti, ktory sa potom stal pravicovym populistom. Tento clanok tiez ponuka “netradicny” pohlad http://www.praktykateoretyczna.pl/jan-sowa-an-unexpected-twist-of-ideology/.

    Zaujimalo by ma, ci jestvuje aj nejaka studia so zameranim na Ceskoslovensko? Predsa len situacia u nas bola trosku odlisna, napriklad uz v tom, ze u nas nebolo ziadne masove hnutie ako Solidarnosc. Napada ma iba kniha od Pullmana, o ktorej tu uz autor pisal. Z jej recenzie som mal ale pocit, ze ta kniha je skor o “transformacii” diskurzu, nez transformacii “skutocnej” a jej medzinarodnom a socialno-ekonomickom kontexte.

  • profant 07.08.2014 7:14

    vďaka za linky, vyzerá to veľmi zaujímavo. V súvislosti s pôvodnými požiadavkami Solidarity je zaujímavá knižka od Jamesa Krapfla “Revolúcia s ľudskou tvárou” (http://www.jetotak.sk/autonomna-zona/anarchisticka-revolucia). Zaujímavé k minulému režimu môžu byť aj texty z poľa orálnej histórie napr. (http://www.martinus.sk/?uItem=80591), (http://www.usd.cas.cz/cs/pracovnici/miroslav-vanek).

Pridaj komentár