Politická kaviareň
Diskusia 20 Krajina kabelárov Väčší formát

Trhy nie sú morálne neutrálne

Ťažko povedať, či aj na Slovensku platí, že je všetko na predaj. Nemáme tu povinnú reklamu na školách a ani pri priamych prenosoch v televízii nepočuť o Bizbooks góloch ako v Spojených štátoch, keď hráč odpáli homerun zvaný „Bank One blast“ (s. 150). Možno by ale v tomto prípade harvardský filozof Michael Sandel neprotestoval. Vydavateľstvo Bizbooks totiž na český a slovenský knižný trh prinieslo jeho posledný bestseller Co si za peníze nekoupíte. V knihe plnej ilustratívnych príkladov sa autor vyrovnáva s prenikaním trhu do oblastí, ktoré boli ešte pred dvadsiatimi rokmi regulované celkom odlišnými normami.

Hlavným Sandelovým argumentom je tvrdenie, že „do tržného uvažovania prenikajú určité morálne súdy, napriek tomu, že sa tvrdí, že je hodnotovo neutrálne“ (s. 91). Ak ho akceptujeme, musíme sa začať pýtať, aké hodnoty vyznávame v konkrétnych doménach spoločenského a občianskeho života a „čo by sme mali mať možnosť si za peniaze kúpiť a čo nie“ (s. 13).

Hneď v úvode Sandel kritizuje základný problém súčasnej verejnej debaty, v ktorej absentujú „akékoľvek názory na dobrý spôsob života“ (s. 16). Príčinu tohto stavu vidí v snahe nevyvolávať náboženské rozpory, avšak dôsledkom je poskytnutie priestoru tržnému triumfalizmu. Ten vychádza z predpokladu svojej neutrálnosti vo vzťahu k spoločnosti, pretože nesúdi ľudské potreby, ale snaží sa ich čo najefektívnejšie napĺňať.

Problémom pre Sandela nie je, že trh podľa empirických výskumov nie je vždy efektívny, ale že „tržné stimuly majú často za následok obmedzenie, či vytesnenie netržných podnetov“ (s. 59). „Trhy po sebe zanechávajú stopy v spoločenských normách“ (tamže). A nielen, že zanechávajú stopy, ale „ak premeníme niektoré cenné veci v našom živote na tovar, vedie to k ich zničeniu, či strate ich vnútornej hodnoty“ (s. 13).

Trh a rovnosť

Druhý hlavný problém, ktorému sa autor venuje, sa týka iba jednej hodnoty – rovnosti. „V spoločnosti, v ktorej je všetko na predaj, je život pre ľudí pochádzajúcich zo skromných pomerov omnoho zložitejší. Čím viac si toho za peniaze môžeme kúpiť, tým je ich dostatok (či nedostatok) pre nás podstatnejší“ (s. 12).

Pozrime sa na niektoré zo Sandelových príkladov. Čo sa týka rovnosti je typickým problémom umožnenie predaja obličiek. Pri obchodovaní s obličkami totiž nemusí byť rozhodnutie predajcu tak dobrovoľné, ako si to predstavujú obhajcovia trhu. Roľník môže súhlasiť s predajom obličky (alebo rohovky), aby nakŕmil svoju hladujúcu rodinu. V skutočnosti však nechce predať svoju obličku, ale je donútený okolnosťami.

Rovnaký argument sa dá použiť proti prostitúcii. Prostitútky obvykle nepredávajú svoje telá dobrovoľne, ale sú k tomu donútené či už svojou chudobou, drogovou závislosťou, alebo hrozbou násilia. Podobne by nebolo spravodlivé, aby napríklad existoval obchod s deťmi na adopciu, ktorý by znemožnil chudobným, aby si mohli deti adoptovať. A rovnako platí, že sa majiteľ domu, ktorému hrozí exekúcia nechová celkom dobrovoľne, ak si na svoj dom (alebo na svoje telo) nechá namaľovať reklamu.

Sandel zmieňuje luxusné prostitútky, ktoré si svoje živobytie údajne „zvolili dobrovoľne“ (s. 99), a recenzent Glen Newey (2012) spomína príklad sedemnásťročného Číňana, ktorý predal svoju obličku, aby si mohol kúpiť iPhone a iPad. Ani jeden z týchto príkladov však nestačí na to, aby sme sa nezaoberali problémom, že tržná voľba je niekedy dôsledkom neprijateľnej nerovnosti a nie neschopnosti či lenivosti. Je otázkou morálneho rozhodnutia, kam vpustíme trh, a umožníme mu, aby slúžil nespravodlivosti vyplývajúcej z nerovnej spoločenskej štruktúry.

Problémy komodifikácie a komercializácie

Sandel využíva spomínané príklady aj na to, aby poukázal na skutočnosť, že statok môže stratiť na hodnote, akonáhle sa stane tovarom. Ženy sú predajom svojho tela ponižované bez ohľadu na to, či sa pre to rozhodli dobrovoľne alebo nie. Kúpa a predaj sexu predstavujú nesprávny prístup k nemu. Časť čitateľov a čitateliek možno akceptuje argument o vynútenej voľbe, avšak tento bude najmä libertariánom zaváňať kazateľstvom tam, kde podľa nich nemá čo hľadať. Otázne je, ako sa postavia k možnosti obchodovať s deťmi. Podľa Sandela by sme umiestnením cenovky na deti zničili normu bezpodmienečnej rodičovskej lásky, pretože rozdiel v cenách by znamenal, že by hodnota dieťaťa závisela od jeho rasy, pohlavia, intelektuálnych a telesných predpokladoch, či postihnutiach. Sandelom postulovaná kritika reklamy na vlastnom tele ako forme poníženia bude zrejme najmenej presvedčivá.

Avšak príliš veľa komercializácie podľa neho škodí. Vedie k tomu, že náš svet je stále viac ovládaný tržnými hodnotami. Na verejných priestranstvách ničí reklama občiansky život. Napríklad nové komerčné názvy štadiónov pripravujú tieto občianske priestory o ich zmysel zdieľania hrdosti na svoj klub a o pocit spolupatričnosti. Zo stavieb, ktoré majú svoj občiansky význam sa stávajú bilboardy pre firmy. Podobne tak reklamy v školách, ktoré učitelia nesmú vypnúť, sú v priamom protiklade k úlohe škôl – viesť ku kritickému mysleniu.

Ako trh mení hodnoty

Trh mení hodnoty aj v iných prípadoch. Napríklad zavedenie pokuty za oneskorené vyzdvihnutie detí z družiny neviedlo k polepšeniu sa rodičov, ale legalizovalo toto správanie, takže ešte viac rodičov začalo chodiť neskoro.

V prípade, že si najmete niekoho, aby za vás vystál rad, meníte hodnotu statku, ktorý získate. V tomto prípade išlo o Shakespearove hry v Central Parku. Lístky sa nedali získať inak ako vystátím radu, hoci sa divadla zúčastňovali herci ako Al Pacino. Cieľom bolo, aby všetci mali rovný prístup k divadlu. Rovnosť sa tu však nemerala peniazmi, ale ochotou vystáť rad. Ochota zaplatiť totiž neukazuje, kto si daný statok najviac cení. Rady pochopiteľne diskriminujú tých, ktorí nemajú čas čakať v rade, ale „rovnako ako trhy prerozdeľujú statky na základe ochoty a schopnosti zaplatiť, rady ich rozdeľujú na základe ochoty a možnosti čakať. A neexistuje pádny dôvod sa domnievať, že ochota za statok platiť je lepším merítkom než ochota kvôli nemu čakať“ (s. 32).

Podobne je súčasťou koncertu Brucea Springsteena nižšia cena lístkov (95 USD oproti 450 USD u Rolling Stones). Pri jeho show nejde iba o hudbu, ale aj o spolupatričnosť s fanúšikmi a fanúšičkami z pracujúcej triedy. Nasadením trhovej ceny by došlo k opusteniu tejto hodnoty a koncerty by stratili časť svojho významu. Trh by zmenil ich zmysel a zničil časť ich hodnoty.

Rovnako tak trh môže meniť význam ochrany životného prostredia. Obchodovanie s emisnými povolenkami môže viesť a v prípade emisií síry aj viedlo k poklesu znečisťovania. Avšak trh tak podporuje nesprávny prístup bohatých krajín, „že príroda je skládka pre tých, ktorí si to môžu dovoliť“ (s. 69). V prípade oxidu uhličitého by takýto systém mohol mať za následok, že veľké SUV by boli naďalej vnímané ako symboly úspechu a bohatstva. Ich majitelia si môžu dovoliť nielen samotné drahé auto, ale ešte aj zaplatiť za znečistenie, ktoré vytvára. Zo znečistenia sa stáva komodita a trh vytláča eticky rozmer znečisťovania z nášho uvažovania.

Autor sa venuje aj finančnej motivácii a ukazuje, aké problémy so sebou prináša. Kritizuje platby deťom za prečítané knihy. Myšlienkou je spojiť dve motivácie – finančnú a radosť, ktorú čítanie spôsobuje. Problémom je, že finančná motivácia môže zničiť efekt radosti a dôsledkom môže byť menej čítania. Deti sa na naň jednoducho budú pozerať ako na prácu. Podobne to platí v prípade finančnej motivácie ľuďom, aby prestali fajčiť. Podľa „najoptimistickejšie znejúcej štúdie… viac ako 90 % fajčiarov, ktorým bolo za zbavenie sa svojho zlozvyku platené sa k nemu vrátilo šesť mesiacov po skončení finančnej motivácie“ (s. 55). Nielen, že je tržná motivácia neefektívna, zároveň aj akceptuje nezáujem o alebo nedostatok úcty k vlastnému zdraviu ako hodnotu (s. 54).

Komercializácia vytesňuje dobrovoľníctvo

A naopak platí, že dobročinnosť a solidarita nie sú vzácne statky. Sandel reprodukuje výskum Richarda Titmussema, ktorý ukázal, že britský – bezplatný – systém darovania krvi funguje lepšie ako systém v USA, kde sa časť získava od dobrovoľných darcov zadarmo a časť za peniaze. Jedným problémom je, že takýto systém zneužíva chudobu a získava krv najmä od chudobných. Nemenej závažná je však námietka, že „premena krvi na trhové statky ničí ľudský zmysel pre povinnosť darovať krv, ničí dobročinného ducha“ (s. 109). Komercializácia krvi tak vytesňuje dobrovoľníctvo.

Ide o všeobecnejší argument týkajúci sa občianskych cností, ktoré podľa „mnohých moralistov“ (s. 113) skomierajú, ak nie sú využívané. Rovnako ako láska s praxou rastie a je nezmyselné si predstavovať, že by sme ju mali vo vzťahu obmedzovať, aby nám z nej neubúdalo, tak aj v prípade občianskych cností platí, že čím viac ich využívame, tým sú pre nás významnejšie a stávajú sa prirodzenými.

Dobre to vystihuje príklad švajčiarskej dediny, ktorej obyvatelia sa v referende rozhodli akceptovať na svojom území jadrový odpad. V ich premýšľaní zvíťazila občianska povinnosť. Akonáhle však bola otázka spojená s finančnou kompenzáciou, podpora klesla z 51 na 25 %. Tržná logika sa nesčítala s občianskou, ale ju vylúčila. Ani zvýšenie kompenzácie nepomohlo. „83 % tých, ktorí tento finančný návrh odmietli, vysvetlilo svoj nesúhlas tým, že sa nedajú uplácať“ (s. 102).

Množstvo týchto príkladov vyvracia významnú kritiku od Deirdre McCloskey (2012). Podľa nej Sandel sľubuje, ale neprináša „morálny argument… filozofický rámec…[či]…filozofický štandard,“ podľa ktorého by sa dalo rozhodnúť, kedy je správne použiť trhovú logiku a kedy by sme sa naopak mali rozhodnúť napríklad podľa logiky čakania v rade, či inak.

Sila recenzovanej knihy tkvie v tejto absencii, ktorú nahrádza práve rôznymi príkladmi. O konkrétnom použití trhovej alebo inej logiky sa totiž vždy rozhodujeme podľa aktuálnej situácie a prevládajúcich noriem v spoločnosti. Ak sú niektoré Sandelove príklady nepresvedčivé, je to najmä preto, že trhové myslenie preniklo omnoho ďalej, než si to sám uvedomuje a čo sa jemu zdá problematické, je pre niekoho úplne normálne (napríklad vsádzanie na dobu úmrtia žijúcich starých celebrít).

Kritika Sandela

Množstvo príkladov je však slabinou iného Sandelovho argumentu. Na mnohých miestach kritizuje ekonómov a ekonómky, či ekonomický pohľad. Ako na to ale poukazuje vo výbornej eseji Timothy Besley (2013), veľa Sandelových tvrdení ekonómovia skúmajú a prinášajú k nim empirické výsledky. Výskumy, ktoré Besley cituje, však posúvajú ekonómiu ku kvantitatívnej psychológii, či sociológii.

Dôležitý problém zmieňuje Simon Choat (2012). Sandel sa vôbec nezaoberá príčinami rastúcej komercializácie a prenikania trhových noriem do spoločenského života. Tie sú spojené so spôsobom akým funguje kapitalizmus a napríklad otázky migrácie a celá zvrátená diskusia o obchodovaní s migračnými kvótami medzi štátmi (s. 55-59) stojí a padá na tom, ako spravodlivo funguje globálne hospodárstvo. O ňom sa však čitatelia a čitateľky nedočítajú.

Nemenej problematická je absencia zmienky o tom, že preniknutie tržných noriem do spoločnosti môže mať naopak progresívne dopady. Napríklad homosexuáli môžu byť diskriminovaní spoločnosťou, avšak trh so svojou racionalitou ich sexuálnu orientáciu často ignoruje a slúži im často rovnako ako ostatným.

Ďalší problematický prvok inak veľmi užitočnej knihy sa týka predstavy, že Inuiti by nemali mať právo predať svoju kvótu na lov ohrozených mrožov, pretože táto kvóta je spojená s ich tradičným spôsobom života (s. 76). Sandelov prístup im upiera možnosť slobodne sa rozhodnúť pre taký spôsob fungovania ich spoločnosti, aký chcú, bez ohľadu na mrože a možnosť ich vyhynutia a má tak blízko k ekologickému autoritárstvu. Naopak nedostatočný enviromentalizmus je vidno pri obhajobe ekologických noriem v podobe hybridných áut (v protiklade k SUV). Akoby si Sandel myslel, že je možné, aby sme všetci jazdili na hybridoch.

Napriek týmto a ďalším výhradám je treba oceniť rozhodnutie vydavateľstva Bizbooks po Dlhu od Davida Graebera preložiť ďalšiu knihu, ktorá búra mýty veľkej časti ekonómie.

Recenzia vyšla pôvodne v časopise Politologická revue.

Zdroje

Besley, Timothy (2013): What´s the Good of the Market? Journal of Economic Literature, Vol. 51, No. 2, s. 478-495.

Choat, Simon (2012):  Review of Michale J. Sandel´s What Money Can´t Buy: The Moral Limit of Markets, Marx & Philosophy Review of Books, 1.12.2012 (http://marxandphilosophy.org.uk/reviewofbooks/reviews/2012/658)

McCloskey, Deirdre (2012): Review of Michale J. Sandel´s What Money Can´t Buy: The Moral Limit of Markets. Prudentia, 1. 8. 2012,

(http://www.deirdremccloskey.com/editorials/sandel.php)

Newey, Glen (2012): You have £2000, I have a kidney. London Review of Books, 21. 6. 2012, s. 9–11.

Share |

Komentáre (1)

  • michal Toman 10.09.2014 16:19

    Vela ludi dnes, a nielen libertariani, povazuje trh za nieco prirodzene co vznika akosi organicky. Samozrejme kazdy kto pouzije rozum vie ze trh potrebuje celu radu modernych vynalezov, ci uz peniaze alebo zakon, na to aby aspon ako-tak fungoval. Neuvedomenie si tohoto faktu casto brani akejkolvek zmysluplnej diskusii.

Pridaj komentár