Politická kaviareň
Diskusia 20 Krajina kabelárov Väčší formát

Marek Schmögner: Nastal čas daní s mínusovým znamienkom?

Výrok Benjamina Franklina, že na tomto svete nie sú žiadne istoty, len dane a smrť“ pôsobí v ostrom kontraste s dobre známym predvolebným sloganom „ľudia si zaslúžia istoty. Ktoré z tvrdení je bližšie k pravde? Je platenie daní naozaj istotou, ktorú vieme povýšiť na jednu úroveň s faktom, že sa raz pominieme?

Slovo „daň“ v nás vyvoláva negatívne emócie. Celkové daňové a odvodové zaťaženie priemerne zarábajúceho Slováka je údajne až vo výške 60 %[1]. V tom sú zahrnuté i DPH a ostatné spotrebné dane, daň z nehnuteľnosti a pod. Okrem daní a odvodov do štátneho rozpočtu odvádzame i rôzne poplatky za poskytované služby. Výpočet individuálneho zaťaženia záleží od štruktúry spotreby a spôsobu života jednotlivca. Ak nefajčíme, nepijeme alkohol, netankujeme pohonné hmoty a nevybavujeme úradné záležitosti, vieme dokonca „podliezť“ hranicu 50 %[2].

Je úroveň daňového zaťaženia nízka, alebo vysoká? Pre priemerne zarábajúceho zamestnanca predstavuje 50 či 60 % vysokú úroveň daňového zaťaženia. Na druhej strane  úroveň prerozdeľovania, zložená daňová kvóta (pomer daní a odvodov k HDP) je v SR jedna z najnižších a pohybuje sa okolo 30 %[3]. Rozdiel medzi týmito dvoma hodnotami – 60 verzus 30 % je, okrem nezapočítania ostatných poplatkov a transferov do štátneho rozpočtu, najmä výsledkom nerovnomerného daňového zaťaženia, daňových únikov, nepriznávania daní a pod. A jeho dôsledkom je nedostatok prostriedkov v školstve, zdravotníctve a pod.

Je zrejmé, že priemerne zarábajúci Slovák je oveľa viac daňovo zaťažený ako vyššie príjmové skupiny. Niektorí podnikatelia a korporácie majú možnosti a zdroje, ako si svoje daňové zaťaženie podstatne znížiť. Je riešením snaženie sa o lepší výber daní práve od nich? Je riešením účinnejší boj proti korupcii a tunelovaniu štátneho rozpočtu?

Iba za daných podmienok. Aby sme sa však pohli ďalej, je dobré sa na veci pozrieť z nadhľadu. Vedel to už Albert Einstein, ktorého známy výrok je stále aktuálny: „Použitím toho istého spôsobu myslenia, ktorým sme problém vytvorili, ho nebude možné vyriešiť.“

Štát vyberá dane, odvody a poplatky, aby mohol zabezpečiť poskytovanie verejnoprospešných služieb a funkcií štátu. Aspoň tak sa výber daní bežne prezentuje na verejnosti. Je ale toto odôvodnenie skutočnou príčinou výberu daní? Alebo len dôsledkom nastavenia peňažného systému? V zdravotníctve sa často stretávame s potláčaním symptómov a neliečením skutočnej príčiny ochorenia. V tomto zmysle existujú medzi zdravotníctvom a hospodárstvom neprehliadnuteľné paralely.

Zopakujme si, že kľúčovú úlohu a zároveň privilégium pri vzniku finančných zdrojov držia v rukách súkromné spoločnosti – komerčné banky. Vytvárajú peniaze „z ničoho“ poskytovaním úverov a inkasujú za to zisk – úrok. Zisk z tvorby bankoviek a mincí inkasuje centrálna banka. Predstavuje rozdiel medzi výrobnými nákladmi a nominálnou hodnotou bankoviek a mincí[4].

Keby štát (mohla by to byť centrálna banka „v službách“ štátu) neprenechával tvorbu peňazí bankám a prevzal by tvorbu peňazí do vlastných rúk, malo by to rozhodujúci vplyv na smerovanie hospodárstva a celej spoločnosti. Štát by ale musel nájsť spôsob, akým do obehu dostať potrebný objem peňazí, ktorý by vyjadroval hodnotu vyrobených tovarov a služieb a zabezpečil tak ich bezproblémový nákup a predaj na trhu. Musel by pri tom postupovať tak, aby dodržal prísne pravidlo nulovej inflácie. Za týchto podmienok by zadlžovanie štátu a čiastočne i súkromného sektora nebolo nevyhnutné.

Situácia dnes je ale diametrálne iná. Štát vie paradoxne emitovať cenné papiere, ale nie peniaze. Daňoví poplatníci sa v daniach neskladajú iba na verejnoprospešné služby a chod štátu. Musia sa zložiť i na stratu, ktorá štátu vzniká z absencie štátnej tvorby peňazí a zároveň na stratu zo zbytočného splácania úrokov a splátok štátneho dlhu.

Ak by štát prevzal od komerčných bánk privilégium vytvárať peniaze, zaviedol by takzvanú peňažnú reformu[5], je pravdepodobné, že pri dnešnej produktivite práce a dĺžke pracovného času, by sa znamienko daní obrátilo. Mohli by vzniknúť tzv. mínusové dane.

Mínusové dane by predstavovali určitý základný príjem, alebo občiansku dividendu. Dnes sa o základnom príjme uvažuje ako o spôsobe delenia spoločného balíka vytvoreného z daní a odvodov[6]. Mínusová daň je dividendou umožnenou iným spôsobom vzniku peňazí a je výsledkom naakumulovaného pokroku. Dnešná spoločnosť profituje z technického pokroku, o ktorý sa zaslúžili predchádzajúce generácie. Občianska dividenda resp. mínusová daň je len vyjadrením takéhoto profitu. Ďalší stupeň technického pokroku ako napr. postupujúca automatizácia, robotizácia, informatizácia, atď. by umožnili vznik demokratickej dohody, ktorá by preferovala dane v nulovej výške, resp. mínusovú daň i pri klesajúcej dĺžke pracovného času.

S predstavou nástupu takzvaného age of leisure sme sa mohli stretnúť už v 60 rokoch. Predpokladalo sa, že postupné nahrádzanie pracovného času časom voľna je prirodzeným dôsledkom technologického pokroku. Dnes, napriek neustálym inováciám, sa zdá, že opak je pravdou. Jeden príjem rodine na pokrytie výdavkov už dávno nestačí a často nestačia už ani dva.

Prečo sa vízia nástupu veku voľného času rozplynula? Prečo sa z vizionárov stali utopisti? Rátali s rovnomernejším a spravodlivejším rozdelením výdobytkov technického pokroku. Netušili, že na produktívnej ekonomike bude čoraz viac parazitovať neproduktívny finančný sektor.

Zaslúžia si ľudia istoty, alebo jedinou istotou zostávajú smrť a dane? Kto má pravdu? Benjamin Franklin či Róbert Fico? Pravdu majú obaja. Ľudia si dnes naozaj zaslúžia istoty v podobe mínusových daní, ktoré im právom patria.


[1] Roman Scherhaufer, European Investment Centre (29.01.2014), 60%. Daňové zaťaženie občana SR. 660 EUR mesačne platíme na daniach.

[2] Prepočet autora: zamestnanec, ktorého základná mzda je 1200 eur, má cenu práce cca 1625 eur, a čistú mzdu asi 900 eur. Daňové a odvodové zaťaženie je potom takmer 45 %. Ak ušetrí z platu minimálne 400 eur podlezie hranicu 50 %.

[3] Daňové indikátory, MFSR.

[4] Marek Schmögner, Ako znížiť daňové zaťaženie? Plaťme v hotovosti.

[5] Jozef Tvardzík, Island si vytvorí alternatívu ku kapitalistickému systému. Nechce krízy (03.04.2015).

[6] Ladislav Hohoš, Základný príjem nie je utópia (13.10.2013).

Share |

Pridaj komentár