Politická kaviareň
Diskusia 2 113 Krajina kabelárov Väčší formát

Ivan Lesay: Bitka o budúcnosť Únie ešte nie je prehratá

Prednedávnom sa ukončilo prvé slovenské predsedníctvo v Rade Európskej únie. Zároveň, o niekoľko mesiacov uplynie šesť desaťročí od podpísania Rímskych zmlúv, ktorými sa položil základ Európskeho hospodárskeho spoločenstva, predchodkyne dnešnej Európskej únie. Dôvodov na bilancovanie je teda hneď viacero. Svoj pohľad na aktuálny stav a budúcnosť Únie nám poskytol Ivan Lesay, bývalý štátny tajomník Ministerstva financií pre predsedníctvo SR v Rade EÚ a splnomocnenec vlády pre vyjednávanie rozpočtu EÚ na rok 2017.

Často sa hovorí, že by sa malo viac a lepšie komunikovať o fungovaní EÚ a jej význame pre občanov. Vnímate aj vy potrebu mať lepší politický marketing v prospech idey spoločnej Európy?

Na jednej strane určite áno – mnoho občanov a občianok nevie o praktických prínosoch, z ktorých majú prospech vďaka EÚ. V dnešnej dobe sa na národnej úrovni oveľa častejšie komunikujú negatívne stránky EÚ než tie pozitívne.

Na druhej strane treba vnímať mieru dôležitosti. Veľký význam pre ľudí majú hodnoty ako sloboda, ľudské práva, či demokracia, tie sa však v rámci EÚ ešte stále považujú za samozrejmosť – ľudia si ich nespájajú s EÚ, berú ich ako niečo automatické a nezávislé od európskej integrácie.

Podľa prieskumov verejnej mienky je ale pre ľudí najviac vnímanou prioritou bezpečnosť. Ľudia sa necítia bezpečne ekonomicky a sociálne – mať prácu a dôstojný život je čoraz menej isté. Ďalej je problémom vnímanie osobnej bezpečnosti – ľudia sa boja terorizmu a imigrácie, hoci oba javy podľa mňa priamo nesúvisia. Ak sa niekto cíti ohrozený, darmo ho budeme presviedčať, že sa má vďaka EÚ tešiť z vysokorýchlostného internetu, či vynoveným škôlkam a knižniciam. Problém teda nespočíva primárne v komunikácii – sú tu aj hlbšie problémy.

Zjednodušene – ľudia sú voči systému naladení čoraz kritickejšie a podozrievavejšie. Jeho výdobytky považujú za samozrejmosť, jeho nedostatky za donebavolajúci škandál. Výsledkom je, že nadobúdajú dojem, že systém pre nich nefunguje.

Je teda namieste konštatovanie, že EÚ nefunguje?

Pod „systémom“ nemožno myslieť len EÚ, ale aj domácu politickú scénu v členských štátoch. Ak prevážia politici s tvrdeniami, že za problémy občanov môže EÚ, že napr. sloboda pohybu je v rozpore s bezpečnosťou, že Únia je skôr súčasťou problému než jeho riešenia, a že národné hranice pomôžu problémy odstrániť alebo aspoň riešiť, potom európsky projekt riskuje pomerne rýchly koniec. Bez ohľadu na to, či objektívne funguje alebo nie, a akokoľvek ťažko si to dnes vieme predstaviť.

Takže nakoniec je to o komunikácii, pričom EÚ ťahá za kratší koniec oproti národným politickým hráčom.

Je to trochu zamotané. Subjektívne prežívaný pocit nedostatočnosti systému u mnohých občanov a voličov treba považovať za objektívny fakt. Ale práve chápanie príčin vlastného stavu je to, na čo má komunikácia veľký vplyv. Sú na vine politici na národnej úrovni, môže za to EÚ, môže za to globalizácia, môže za to imigrácia? Tieto fenomény sú zásadným spôsobom prepojené, nemožno ich od seba chirurgicky oddeliť – štát je členom Únie a tá má isté pravidlá v oblasti vnútorného voľného pohybu osôb aj v oblasti imigračnej politiky. EÚ tiež funguje v globálnom prostredí, je teda súčasťou tzv. globalizácie, nie len jej pasívnym príjemcom.

Ale pre národného politika v dobe bulváru a sociálnych sietí je prakticky nemožné zaujať voličov vysvetľovaním tejto komplexnosti, znelo by to ako výhovorka. Omnoho jednoduchšie aj účinnejšie je povedať, že za všetko zlé môže Brusel. Alebo menšiny či imigranti. V tomto zmysle je EÚ obeťou komunikácie – pripisuje sa jej neproporčný podiel viny na mínusoch a minimálny na plusoch.

Rúhačská otázka – bol by koniec európskeho projektu problém?

Ak sa na vec pozrieme z dlhodobého historického hľadiska a nezaujate, bez emócií, tak také veci sa stávajú. Štáty sa spájajú aj rozpadajú, mapy sa prekresľujú, asi je to prirodzené, nič netrvá večne. Platí jednoduchá logika, integrácia nesmie byť samoúčelná, ale musí plniť význam. Ak má byť jednotka časťou zoskupenia, mala by tak sama chcieť, musí z jednoty viac profitovať, než na nej tratiť, a v demokratickej spoločnosti to tak musí byť aj väčšinovo vnímané. Už len spor o to, či za problémy občanov môže skôr Únia alebo národný štát, je sám o sebe toxický. Naznačuje totiž možnosť, že národný záujem a európsky záujem idú rôznymi smermi. V čiastkových veciach sa to samozrejme môže stať – istá miera ústupkov, istá strata suverenity, sú prijateľné. Ale summa summarum by sa mali záujmy celku a jeho častí z väčšej časti prekrývať. Podľa mňa sa v prípade EÚ aj prekrývajú, takže áno, koniec európskeho projektu by bol veľký problém a škoda.

V praktickej rovine máme unikátnu možnosť sledovať, že jeden členský štát situáciu vyhodnotil negatívne a vystupuje. Podľa mňa odchod Veľkej Británie nemusí byť nevyhnutne tragédiou, treba sa s ním zmieriť a pozerať sa naň ako na príležitosť. Uvidíme, možno zástancovia Brexitu neskôr zistia, že aj po vystúpení ich krajiny z EÚ negatívne pocity, ktoré ich v referende motivovali, budú pretrvávať.

Čo však so zvyškom EÚ? Má zmysel ostať spolu, prípadne sa ďalej integrovať?

Podľa mňa celkom určite. O výhodách členstva sa aj u nás hovorilo dosť, najmä pri vstupe do EÚ a eurozóny. Jednotný trh, eurofondy, voľný pohyb osôb, šetrenie pri transakčných nákladoch. Samozrejme, aj z týchto hospodársko-finančných výhod má jeden väčší prospech než druhý, ale to teraz nie je podstatné.

Najväčšiu pridanú hodnotu európskej jednoty aktuálne vnímam v úlohe EÚ ako globálneho aktéra. Pri všetkej úcte k iným svetovým partnerom a pri všetkých nedostatkoch EÚ, je Európa to najlepšie, čo vidím. Dlho mi prekážala istá vágnosť pojmu „európske hodnoty.“ Ale keď sa pozrieme na dôležité oblasti ako demokracia, ľudské práva, sociálna ochrana, postavenie jednotlivca v spoločnosti, ochrana životného prostredia, atď., sú európske štandardy tie najvyššie, alebo tým smerom aspoň ašpirujú. Ešte aj tá politická korektnosť, ktorá sa u nás zaznáva ešte pred tým, než sa tu vôbec stihla zakoreniť. Ja ju považujem za veľmi dôležitú, dnes možno viac než doteraz. Je správne hovoriť v súlade s hodnotami, ku ktorým sa hlásime, a hovoriť tak, že berieme do úvahy následky našich slov. EÚ je stále progresívny priestor a preto je dobre, keď bude jednotná a silná. Uvedomujem si, že veľmi zjednodušujem a že celý obraz je komplexnejší, že každý môj výrok by si zaslúžil kritické skúmanie a diskusiu. Ale pre zrozumiteľnosť – myslím si, že so silnou Európou bude svet lepším miestom.

EÚ je ale stále ešte silná.

Je, ale rýchlo slabne. Najväčší výbuch krízy sa síce podarilo zažehnať, ale odvtedy sa len predierame od problému k problému a plátame. V menovej únii sú medzi krajinami priepastné rozdiely, čo predstavuje z ekonomického hľadiska veľmi tenký ľad. Počas predsedníctva sme zažili veľmi pekné okamihy, kedy sa nám podarilo dosiahnuť hneď niekoľko dôležitých dohôd. Avšak EÚ je, žiaľ, rozdelená vo viacerých fundamentálnych otázkach. Nie som naivný – aj v minulosti boli v rámci Európy rôzne názory, rôzne tábory. Ale vo výsledku prevážil spoločný záujem a išlo sa dopredu. Teraz si už nie som istý, či sa takýto vývoj dá považovať za samozrejmý. Sme v bode, možno už za tým bodom, kedy sa buď posunieme kvantitatívne aj kvalitatívne dopredu – to by bola moja preferencia, alebo sa začneme trieštiť – čo by som vnímal ako obrovskú prehru pre celý kontinent. V každom prípade sa však obávam, že status quo je dlhodobo neudržateľný.

Spomínate hlbšiu integráciu EÚ, ako preferovanú alternatívu. Vedeli by ste načrtnúť čo pre ňu treba spraviť?

Začnem eurozónou. Menová únia s krajinami v rôznych fázach hospodárskeho cyklu a s rozličnou ekonomickou úrovňou nemôže optimálne fungovať bez nejakého mechanizmu, ktorý tieto disparity tlmí. Vo federáciách túto rolu bežne plní centrálna rozpočtová politika. V dobrých časoch sa bez fiškálnej kapacity dá zaobísť, ale pri šokoch, akým bola napríklad finančná a hospodárska kríza od roka 2008, už nie. Neznamená to, že menová únia musí nevyhnutne krachnúť z ekonomických dôvodov. Omnoho pravdepodobnejšie je, že jej dysfunkčnosť bude viesť v jednotlivých krajinách k takým ekonomickým a sociálnym pomerom, že k rozpadu môže prísť politickou cestou. Referendom, voľbami. Alebo teoreticky aj rozhodnutím, ktoré by formálne neznamenalo koniec menovej únie, ale zásadné spochybnenie jej princípov – napr. zavedenie paralelnej meny. Koniec koncov, nejde o žiadnu konšpiráciu – už teraz vidíme politické sily, ktoré majú podobné úvahy v oficiálnych programoch. A tieto sily rozhodne nie sú marginálne a neslabnú, skôr naopak. Aj z týchto dôvodov sme tému spoločnej fiškálnej kapacity menovej únie živili, v rôznych podobách a na rôznych fórach, počas celého nášho polročného predsedníctva.

Politické prúdy, ktoré spomínate, podľa vás prevážia?

V prvom rade – žijeme v dobe, ktorá nie je statická. Nebavíme sa o tom, že jedna krajina opustí eurozónu a nejak to odkomunikujeme a necháme vyšumieť. V situácii krehkých ekonomických základov, nerozriešeného finančného sektora či politickej nedôvery môže viesť jedna situácia k druhej, a tak ďalej. Dynamika je nevyspytateľná, môže sa vymknúť spod kontroly do takej miery, že už aj keby došlo k precitnutiu a k uvedomeniu, že sa nám tu niečo rúca, ale chceme to zachovať, už to môže byť prakticky nerealizovateľné želanie.

Ťažko povedať, či spomínané politické sily získajú prevahu. V každom prípade im však ide karta. Mnoho voličov už desaťročia nemá dojem, že by benefitovali z globalizovaného politicko-ekonomického systému. Kríza tento pocit zintenzívnila a klasické mantry elít prestali zaberať. Stúpajúca hladina zdvihne všetky loďky (a rising tide lifts all boats), bohatstvo presiakne ku všetkým triedam spoločnosti (trickle-down). Kedy? Uťahovať opasky. Dokedy? Trpezlivosť dochádza. Opäť zjednoduším – problémy dostávajú medzinárodnú prípadne európsku nálepku, riešenia národnú.

A k takémuto vnímaniu prispievajú aj vonkajšie sily, ktoré na jednotnej Európe nemajú záujem. Napr. ruská propaganda – dnes je už celkom iná, zato veľmi efektívna. Jej cieľom nie je až tak ospevovať Rusko, hoci na zlepšovaní imidžu sa tiež pracuje. Omnoho podstatnejšie je zasievať do európskych spoločností chaos. Podporovať nie konštruktívne sily orientované na EÚ, ale polobláznov, ktorých cieľom – ak vôbec nejaký majú – je neporiadok. A spochybňuje sa nielen EÚ, ale demokratické štátne zriadenie ako také. Takýto trolling je mimoriadne nebezpečný –dezinformovaní a zmanipulovaní ľudia vďačne konšpirujú a neveria už ničomu. Niežeby nebolo na európskych demokraciách čo kritizovať a opravovať. Ale masa ľudí už nechce zlepšovať systém, chcú ho zbúrať. Niektorí chcú dokonca vešať a strieľať. Možno to v každodennom živote až tak nevidno, ale tieto spodné prúdy sú evidentné a potenciálne zhubné.

To znie veľmi alarmisticky. Naozaj je to s EÚ také vážne?

Treba byť úprimný. Aj keď považujem scenáre rozpadu eurozóny či nástupu menej demokratických síl za nepravdepodobné, takýto vývoj sa už dávno nedá úplne vylúčiť. Chcem však veriť v budúcnosť spoločnej Európy.

Opačný scenár, tiež skôr nepravdepodobný, hoci z môjho hľadiska želateľný a optimistický, je dohoda na hlbšom zjednotení EÚ. Eurozónu som už spomínal. Ale aj v Únii samotnej treba na ďalšiu úroveň integrácie posunúť viaceré politiky, vrátane sociálnej a daňovej, ako aj zahraničnej a obrannej v širšom zmysle slova. Nesmieme si robiť navzájom zle a konkurovať tam, kde by sme mali spolupracovať.

Druhá vec, ako som už spomínal, integrácia nemôže byť samoúčelná. Bolo by potrebné EÚ redefinovať tak, aby sa cítili začlenení aj tí, ktorí sa aktuálne cítia vylúčení. Znie to ako klišé, ale podľa všetkého naozaj existuje priepastný rozdiel medzi vnímaním sveta v podaní akejsi globálnej elity, technokratickej bubliny, politickej triedy, alebo ako to nazvať, na jednej strane, a na druhej strane zvyšku spoločnosti. Európu by nemala projektovať iba jedna skupina spoločnosti, na základe svojej životnej situácie, resp. na základe nejakých priemerných proxy-údajov o životnej úrovni. Ako som už naznačil, problémy vo svete vrátane EÚ nie sú iba povrchové, ktoré by sa podarilo vyriešiť vďaka lepšej komunikácii. Jedná sa o čosi fundamentálnejšie.

Každá potenciálna zmena v kvantite či kvalite integrácie však z hľadiska inštitúcií, procesov, ale aj obyčajnej mentality, predstavuje kvantový skok. A preto sa asi neudeje, resp. sa snáď bude napredovať po kúštičkoch, slimačím tempom. Nie je ochota vzdať sa ďalších častí suverenity, štáty sa boja, že by zo zmeny nemali prospech, resp. by bol menší v porovnaní s inými štátmi – že by na zmenu „doplatili.“ Z hľadiska politikov je mať takýto program veľmi náročné, ťažko ho voči voličom jednoducho odkomunikovať. A ak aj už náhodou panuje zhoda v niektorej oblasti, napr. sa také niečo rysuje v obrannej politike, tak cesta je tŕnistá. Ak majú mať zmeny zmysel a byť dostatočne ambiciózne, treba otvoriť Zmluvy o EÚ. A toho sa každý bojí. Lebo by sa dosť dobre mohlo stať, že ich otvoríme a roky nezatvoríme.

Aký je teda najpravdepodobnejší scenár budúceho vývoja Únie?

Za úplne najpravdepodobnejší považujem scenár, že EÚ ostane zachovaná, ale jej význam bude pomalým tempom upadať. Zhrniem – z hľadiska funkčnosti by bola potrebná pomerne radikálna zmena, ktorá je ale politicky vysoko nepravdepodobná, resp. pomalá. Lenže mnohé problémy sú akútne a čakať sa nebude.

Črtá sa takýto scenár: Dlhodobá paralýza schopnosti konať v EÚ spoločne zvýši význam ad hoc unilaterálnych krokov, resp. bilaterálnych alebo multilaterálnych usporiadaní. Slobodný pohyb osôb sa obmedzí, zavedú sa ochranné opatrenia pre isté sektory ekonomiky, možno paralelný zúčtovací systém. Pôjde o formálne dočasné kroky, avšak na dobu neurčitú. Budú na hrane zákonnosti z hľadiska Zmlúv EÚ, alebo pôjdu aj za hranu, lebo strach zo sankcií bude čoraz menší. Nebudú formálne vynútiteľné, spory sa môžu vliecť roky. Pričom reputačné riziko odpadne – už teraz vidno náznaky toho, že môže byť, naopak, populárne byť na nože „s Bruselom.“

Význam EÚ tým pádom poklesne aj na globálnej scéne. Ukazuje sa to už teraz pri rusko-ukrajinskom konflikte či konflikte v Sýrii. Sme paralyzovaní v akejsi nešťastne rozohratej koordinačnej hre.

Ak vieme, že nejednotná Európa bude vnútorne aj globálne slabá, prečo sa s tým niečo nespraví? Je predsa takmer isté, že z tohto vývoja nebudú profitovať ani jednotlivé členské štáty.

Je veľká škoda, že mnohé veci vieme predvídať, ale nevieme im zabrániť. Možno úplne od veci príklad – ale vieme, že ak sa neprijmú potrebné opatrenia, vyleje sa priehrada v irackom Mosule. Okrem obrovitánskej ľudskej tragédie to bude znamenať dodatočný exodus utečencov do Európy. Ak už chceme uvažovať finančne, tak náklady na humanitárnu pomoc a zvládnutie utečeneckej vlny budú rádovo vyššie, než oprava havarijného stavu. Podobná logika platí pri klimatických zmenách, ktoré sú závažnou globálnou výzvou. Napriek tomu je financovanie takéhoto projektu politicky nákladné a nik sa do toho nehrnie. Bohužiaľ.

Ďalej tušíme, že intenzívny rozvoj technológií povedie nie k zvýšeniu voľného času, ale k ďalšiemu úbytku pracovných miest, ku koncentrácii bohatstva a prehĺbeniu nerovnosti, ktorá je už teraz kritická, a výrazne prispieva k politickým otrasom. Spoločnosť na to nie je pripravená.

Príkladov je mnoho, ale v skratke – nevieme konať preventívne a proaktívne. To platí asi pre všetkých globálnych hráčov. Ale v Európe máme tú smolu, že sme prepásli pokojné časy na hlbšiu integráciu, lebo sa nezdala potrebná. A teraz, keď sa javí, že potrebná je, je už nálada taká, že sa presadzuje veľmi ťažko. Náladu ilustruje príklad, keď sa v horúcom lete 2015 stretávali európske hlavy štátov a do noci diskutovali o opatreniach typu, či sa v Grécku majú predávať lieky v lekárni alebo aj v obchodoch. Z hľadiska racionality jednotlivých aktérov taký mikromanažment dával zmysel, do takej situácie sme sa jednoducho vmanévrovali. Ale z nadhľadu – sú toto veci, ktoré máme riešiť, keď je v hre budúcnosť Európy? Neviem, ako to budeme vysvetľovať o nejakých 10-20 rokov.

EÚ a eurozóna sú z inštitucionálneho hľadiska polotovar, a preto budeme čoraz slabší čeliť spomínaným globálnym výzvam a udávať vo svetovej politike progresívny tón.

Je podľa vás táto bitka už prehratá?

Určite ešte nie je. Aj počas predsedníctva som zažil krásne okamihy spolupatričnosti a až dojemnej kolegiality. Napriek všetkým rozdielom, možno dokonca aj vďaka nim, sme v EÚ jedna pestrá a inšpiratívna rodina. Ak sa pokúsime zjednotiť, ak sa budeme sústrediť na investície do rastu produktivity a lepšieho a rovnejšieho prerozdelenia jej plodov, ak zabránime daňovým únikom a podvodom, ak sa postavíme čelom ku globálnym výzvam a spravíme z nich príležitosť, nič ešte nie je stratené.

Share |

Comments are closed.