Politická kaviareň
Diskusia 2 110 Krajina kabelárov Väčší formát

Amerikán

Jeden môj priateľ vyhral v lotérii zelenú kartu a z Rumunska emigroval do Spojených Štátov Amerických. Ako o pár rokov neskôr s pokorou vravieval: “Došiel som v tričku, s párom džíns a vo vrecku som mal dvadsať dolárov.” Keď mi to rozprával, už pracoval na veľkom projekte pre nadnárodnú firmu a plánoval si kúpiť veľký dom na obrovskom pozemku niekde pod Skalnatými vrchmi. Integroval sa dokonale a žije si svoj americký sen. Vždy volil republikánov, a naše debaty o Bushovej vláde mávali grády. Nemyslím, že volil Trumpa, ale ruku do ohňa by som za to nedal. Keď som s nim prvý krát cestoval do Ameriky, v pamäti mi utkvel jeden detail: Pri pasovej kontrole sa naňho úradníčka milo usmiala a zaželala mu: “Vitajte doma, pane.” Pamätám si jeho rozjasnenú tvár. Aj takto sa prejavuje cit, ktorý jedinca zaväzuje v širšom spoločenstve.

Niečo obdobné medzi obyvateľom napríklad Slovenska a Európskou Úniou neexistuje. Našinec je rád už len za to, že môže ísť do Rakúska bez pasovej kontroly, že už skrátka nie je buzerovaný, pričom sa rád utvrdzuje v presvedčení, že tí Rakúšania ho aj tak stále pokladajú za človeka nižšej kategórie.

Napriek tomu si nemyslím, že by sme na tom boli o moc lepšie, keby našinca pri prílete do Schwechatu vítala rakúska policajtka ako doma. Nevidím totiž zásadný rozdiel medzi emóciami, ktoré umožnili Trumpovi pokoriť washingtonský establišment a tými, na ktoré sa po fašistovi Kotlebovi snaží nacucnúť aj obdivovateľ novonacistov z AfD Richard Sulík, s cieľom natrieť to bruselskému establišmentu. Ako v tomto rozhovore skonštatoval Ivan Lesay: “(…) dezinformovaní a zmanipulovaní ľudia vďačne konšpirujú a neveria už ničomu. (…) masa ľudí už nechce zlepšovať systém, chcú ho zbúrať. Niektorí chcú dokonca vešať a strieľať.” A to platí na oboch stranách Atlantiku.

Ale určite by sme na tom boli lepšie aspoň v jednom ohľade: Všetci by sme mali nejakú predstavu o tom, čo pre nás Európska Únia vlastne znamená, aké naše očakávania by mala napĺňať. Ani Trumpov slogan predsa nebol: Do čerta aj s celou Amerikou! Existencia Ameriky ako takej nebola predmetom voľby (aj keď napríklad v Kalifornii si to teraz môžu práve tak vyhodnotiť).

Vlastná predstava o tom, čo máme spoločné, je základ od ktorého sa dá odpichnúť diskusiou, uvažovaním, presviedčaním, k zmene. Brexit je z môjho pohľadu práve dôsledkom toho, že až príliš veľa Britov nemalo absolútne žiadnu predstavu o tom, čo majú spoločné napríklad s Poliakmi. Na čo sa vzájomne vlastne potrebujeme?

Prvoradá úloha a zodpovednosť politikov je práve vo formulácii a zastupovaní týchto predstáv. Lenže naši politici, bez ohľadu na ich intelektuálnu zdatnosť či morálnu silu, sú na tom horšie ako murári pracujúci na Gaudího katedrále. Projekt Európskej Únie je ako permanentná stavba v improvizácii, ktorej celkovým zjavom sa dokáže pokochať len málokto. Inak povedané: Kto sa chce stať Amerikánom, ide do hotového, stačí sa mu prispôsobiť a fungovať v rámci daných pravidiel a zvyklostí, kto sa však chce stať Európanom, ide do neznáma a neistoty, musí tvoriť, prispieť k spoločnému dielu, a niesť za to zodpovednosť.

A to ešte nie je všetko. Pred očami sa nám odohráva aj niečo viac ako len bezprostredné volebné vyjadrenie ekonomických a sociálnych pomerov. Už aj z vlastnej skúsenosti vieme, že ani zoštátnenie vlastníctva výrobných prostriedkov ani štátna suverenita nijakým spôsobom nezaručujú, že sa ľudia k sebe nebudú správať ako svine. A nikto nikdy netvrdil, že také niečo by mohol zaručiť jednotný trh alebo vznik Európskej federácie. To, čoho sme svedkami, okrem nových spôsobov získavania vplyvu a moci vďaka novým technológiám, je aj masívna psychotická reakcia, alebo, ak chcete, niečo ako kolektívna duševná choroba. Aj preto sa tak darí rôznym šarlatánom a alternatívnej medicíne: Ako keby sme kolektívne prežívali nevoľnosť z nášho súčasného spôsobu života.

Dnes už teda nestačí európsku politiku zúžiť na úvahu o tom, že ľudia sa chcú v prvom rade cítiť bezpečne, a tak im teda ukážme, ako môže Európska Únia prispieť k tomu, aby sa objektívne mohli cítiť bezpečnejšie. Rovnako nestačí ľuďom vysvetľovať, že v srdci súčasnej európskej civilizácie sa nachádza celý súbor hodnôt, pre ktorých uplatnenie v každodennom živote sa viac menej úspešne snažíme vytvoriť inštitucionálne a zákonné podmienky, že Európska Únia je práveže sústava, v ktorej rámci sa to snažíme robiť spoločne, že je to zložité, zdĺhavé, strašne nedokonalé, frustrujúce ale neodškriepiteľné a v dejinách ľudstva bezprecedentné, že neexistuje model, ktorý by sme mohli napodobniť, neexistuje iná metóda ako tá, ktorú sa rozhodneme použiť.

Dnes k tomu potrebujeme aj nové mocenské rozvrstvenie, a personálnu obmenu politickej garnitúry. V opačnom prípade nebude možné čeliť tým, ktorí tvrdia, že je možné sa snažiť rovnakým hodnotám dostáť v inom rámci (práve toto umožňuje Corbynovi prijať Brexit, Mélenchonovi blúzniť o obrode francúzskeho “univerzalizmu”, Islanďanom či Nórom odmietnuť vstup do EÚ), ani tým, ktorým stačí zbierať plody všeobecného zhrozenia a zhnusenia z morálnej skazenosti či prízemnosti už priveľa vladárov.

Čo to v praxi znamená? Mocensky zakročiť proti fašistom, nekompromisne potierať korupciu, rodinkárstvo, klientelizmus, skrátka zošikovať sa do obrany základov právneho štátu a zastupiteľskej demokracie, naprieč politickým spektrom. Zároveň tento “demokratický front” prehĺbiť a posilniť politickou iniciatívou, ktorá vyústi do ústavodarného zhromaždenia ako na národnej, tak aj na európskej úrovni. Pretože či sa to ministrovi Kažimírovi zdá oportúnne alebo nie, bez rozhodného kroku smerom k Európskej federácii (a navrhnutá reforma vlastných príjmov EÚ takýmto krokom nepochybne je) sa nám to tu všetko rozdrobí na márnosť.

https://www.youtube.com/watch?v=eX3u0IlBBO4

Share |

Comments are closed.