Politická kaviareň
Diskusia 2 113 Krajina kabelárov Väčší formát

Turecko na križovatke

Na prvý pohľad sa zdá, že život v Istanbule sa nezmenil. Na cestách sú zápchy, ľudia sa ponáhľajú na trajekt alebo na autobus. Už niekoľko týždňov nebol hlásený žiaden teroristický útok. Možno si však všimnúť zopár viditeľných zmien. Na uliciach je oveľa viac policajtov. Istiklal Caddesi, hlavná nákupná ulica na európskej strane, je už niekoľko dní akoby v obkľúčení. Na každom rohu sú policajné dodávky so zapnutými modrými svetlami. V obytných zónach možno vidieť príslušníkov bezpečnostných zložiek idúcich na nákup v čase mimo služby so zbraňou v ruke. V minulosti to nebolo súčasťou každodenného života. A v rozhovoroch – aj s osobami, ktoré sa zjavne politicky neangažujú – dominuje jediná téma: nadchádzajúce referendum o ústavných zmenách. A v súvislosti s otázkou, čo by sa mohlo stať okolo dátumu referenda, panujú nepokoj a obavy.

Vláda plánuje zaviesť prostredníctvom referenda ultraprezidentský režim. Prezident krajiny Recep Tayyip Erdoğan živí tento projekt už dlhodobo. Vládna nacionalisticko-islamistická strana Adalet ve Kalkınma Parti (AKP) však nedokázala získať dostatočnú parlamentnú väčšinu na presadenie ústavnej zmeny bez referenda. Aj pri schvaľovaní referenda sa musela spoľahnúť na hlasy väčšiny poslancov z ultranacionalistickej strany Milliyetçi Hareket Partisi (MHP). V MHP bol pritom veľký odpor voči podpore ústavných zmien. Predseda MHP však v tejto veci vyhral nad vnútrostraníckou opozíciou s pomocou súdnictva. Centristická Cumhuriyet Halk Partisi (CHP) a ťažko prenasledovaná kurdská ľavicovo orientovaná Halkarın Demokratik Partisi (HDP) hlasovala proti referendu. V parlamente nebol takmer vôbec čas na diskusie. S ďalekosiahlymi návrhmi sa ponáhľala AKP.

Navrhované ústavné zmeny majú za cieľ nastoliť v Turecku ultraprezidentský režim. Prezident by mal právomoci menovať a odvolávať ministrov. Funkcia premiéra by sa zrušila. Prezident by mal aj právo rozpustiť parlament, vetovať zákony a vydávať dekréty. Parlament by bol úplne odsunutý na okraj. Úloha politických strán by sa radikálne obmedzila. Vládna AKP by sa pravdepodobne transformovala na volebný stroj a aparát na distribúciu renty. CHP by sa pravdepodobne prisúdil status „oficiálnej“, ale bezmocnej opozície – podobne ako komunistickej strane v Rusku. Prezident by mal rozhodujúci vplyv na hlavné nominácie v súdnictve. Deľba moci by tak bola úplne podkopaná.

Opozičné sily kritizujú tento ústavný návrh ako nastolenie „režimu jedného muža“. Súdnictvo by už nebolo možné nazývať nezávislým. Extrémna koncentrácia moci, ktorá sa má zakotviť v ústave, je hlavnou témou kampane proti referendovej otázke.

Opozičné sily vedú kampaň za veľmi nepriaznivých okolností výnimočného stavu. Médiá čelia vážnym represáliám. V súčasnosti je vo väzení 145 novinárov a zamestnancov médií. Niektoré médiá boli zakázané, ďalšie kúpili podnikatelia blízki vládnej strane. S malou výnimkou Halk TV, ktorá patrí CHP, všetky televízne kanály propagujú vládnu líniu. Tri opozičné denníky sú ľavicové – Cumhuriyet s dlhoročnou tradíciou a dva malé ľavicové denníky Bir Gün a Evrensel. Protireferendová kampaň sa musí spoliehať predovšetkým na sociálne médiá. Veci sa nemajú lepšie ani v akademickej sfére, ktorá má dôležité slovo vo verejných diskusiách o ústavných zmenách. V súlade so zákonnými dekrétmi o výnimočnom stave bolo prepustených 4 811 univerzitných akademikov. Prišli o prácu i o svoje pasy. Jeden z najznámejších tureckých právnych expertov İbrahim Kaboğlu bol jeden z tých, ktorí stratili zamestnanie v rámci posledného kola masového prepúšťania.

Organizácia Human Rights Watch informovala, že uväznených bolo aj 13 poslancov za HDP, vrátane dvoch spolupredsedov strany. V juhovýchodnom Turecku boli zosadení takmer všetci volení starostovia za HDP a v ich príslušných mestských zastupiteľstvách prebehli čistky. Mnohí stranícki aktivisti boli zadržaní. Prítomnosť bezpečnostných zložiek v baštách HDP na juhovýchode krajiny je obrovská. HDP sa len sotva môže zapojiť do referendovej kampane. Na kampaň má viac priestoru CHP. V MHP sa vytvorila silná platforma proti referendu napriek želaniu straníckeho vedenia. Zopár nesúhlasných hlasov sa našlo aj vo vládnej AKP. Napriek atmosfére strachu aktivisti proti referendu rozdávajú na uliciach letáky, a to aj v konzervatívnych istanbulských štvrtiach.

Vládna AKP nehlása silné pozitívne posolstvo. Prezidentský systém sa snaží vykresliť ako garanciu stability. Každodenné skúsenosti mnohých Turkov sú však odlišné. Krajina je politicky hlboko rozdelená. Ekonomická situácia sa viditeľne zhoršuje. Inflácia sa zrýchlila a nezamestnanosť je na vzostupe. Politici AKP sa uchýlili k negatívnej kampani. Oponentov ústavných zmien prirovnávajú k „teroristom“.

Popritom sa AKP usiluje dať predmetu kampane nový rámec. Po tom, čo bolo tureckým ministrom zabránené viesť kampaň v Holandsku krátko pred parlamentnými voľbami v krajine, prezident Recep Tayyip Erdoğan vyhlásil, že „národ“ odpovie na „bezohľadné správanie Západu“ pri hlasovacích urnách. Týmto spôsobom chce získať nacionalistickú pravicu späť do svojho košiara a mobilizovať voličov, ktorí emigrovali napr. do Nemecka, Rakúska či Holandska. V určitých kruhoch takáto kampaň rezonuje. Západoeurópski politici by preto nemali až tak upozorňovať na tureckú referendovú kampaň.

Podľa prieskumov verejnej mienky sú tábory za aj proti referendu takmer rovnako veľké. Turecko stojí pred mimoriadne napätým obdobím.

Verzia článku vychádza v denníku Pravda.

Share |

Comments are closed.