Pro humanitní obory uvádí UK jako doporučené podmínky profesury mj. 40 odborných publikací, z toho 15 zahraničních, a 25 citací v zahraniční odborné literatuře. Bohužel nelze jednoduše ověřit, jakým způsobem M. C. Putna nebo kterýkoliv jiný profesor tyto podmínky splnil, neboť univerzity podklady jmenovacího řízení nezveřejňují a v databázích ISI Web of Knowledge nebo Scopus nejsou evidovány knižní publikace, které hrají v humanitních oborech významnou roli  (v uvedených databázích lze dohledat jen 8 časopiseckých publikací a 2 citace prof. Putny).

Mnohé univerzity ale kladou na publikace výrazně měkčí požadavky, a při jejich kontrole evidentně zavírají obě oči. Z výzkumu Martina Macháčka a Evy Kolcunové z EF VŠB vyplývá, že 85 % novopečených profesorů ekonomie a příbuzných oborů nemá žádné zahraniční publikace s impaktem, a 49 % nemá vůbec žádné publikace evidované v databázích odborné literatury s impaktem.

Ekonomové se navíc nemohou vymlouvat na knižní publikace, které v jejich oboru nepředstavují primární publikační kanál. Skandálem, o kterém by se mělo mluvit, je tedy nízká úroveň společenskovědních oborů na českých vysokých školách. Je zřejmé, že při rozdávání profesur na základě velice tvůrčí interpretace formálně stanovených „doporučených“ nároků, kdy jsou akademikům uznávány „publikace“ v denním tisku a „zahraniční publikace“ ve vlastních nakladatelstvích, hrají roli jánabráchismus, klientelismus i nepokrytá korupce. Profesor nemusí být morální autoritou. Pro začátek by stačilo, aby si profesuru nemohl „koupit na internetu“.

Doufejme tedy, že z aféry Putna vzejde i něco kloudného:

1. Univerzity by měly mít povinnost zveřejňovat podklady úspěšných habilitačních a jmenovacích řízení na svém webu pro umožnění veřejné kontroly.
2. Přechod pravomoci podepisovat jmenovací dekrety od prezidenta k ministrovi školství má smysl pouze tehdy, pokud ministr školství vyčlení agendu ke kontrole splnění podmínek deklarovaných jednotlivými univerzitami. Případně lze uvažovat o stanovení minimálních standardů platných pro všechny univerzity, stejně jako pro nostrifikace titulů získaných v zahraničí.
3. Od požadavků na prosté plynutí času je vhodné přejít k požadavkům čistě odborným.
4. Ve světle tristních poměrů při rozdávání akademických hodností se nahrazení či doplnění habilitací a doživotních profesur „funkčními místy“ jeví jako jedno z možných řešení.
5. Ti, kdo by považovali podobné zásahy do samosprávy vysokých škol za nepřijatelné, by měli navrhnout, jakými mechanismy hodlají zabránit rozdávání docentur a profesur na bázi kamarádšaftu.

Click here to view the embedded video.

Jeho zločin bol, že na výsadbu použil odložené semená z minulej úrody a nekúpil si nové. Firmy chránia geneticky modifikované osivo patentovými právami a vytvárajú postupne u farmárov závislosť od svojich produktov. Tak v USA, ako aj vo svete.

Ide o klasický príklad globálnej monopolizácie trhu nadnárodnými spoločnosťami pod ochrannými krídlami vlád, ktoré slúžia ako ich agenti. Po druhej svetovej vojne financovali Spojené štáty rozsiahly výskum zvyšovania poľnohospodárskej produkcie. Projekt bol súčasťou snáh o zastavenie šírenia komunizmu v rozvojovom svete. Dajte ľuďom chlieb a budú ticho. Riaditeľ programu Americkej rozvojovej pomoci William S. Gaud v roku 1968 tvrdil: „Rozvoj v poľnohospodárstve zahŕňa novú revolúciu. Nie je to násilná červená revolúcia robená Sovietskym zväzom, nie je to ani biela revolúcia, akú robí iránsky šach. Ja to volám zelená revolúcia.” Slovo zelená však v kontexte ďalšieho vývoja môže skôr asociovať farbu dolárových bankoviek ako stav životného prostredia.

Nové vyšľachtené plodiny bezpochyby radikálne zvýšili poľnohospodársku produkciu. Zároveň však rástla aj energetická náročnosť výroby a spotreba vody. Ekonomický tlak neprežili tradičné systémy poľnohospodárstva šetrné k životnému prostrediu. V kontexte ďalšieho vývoja je však nesmierne dôležité to, že sa vytvorila závislosť farmárov od producentov osiva v rozvinutých krajinách. Nové odrody boli totiž často sterilné a chránené patentmi.

Dnešný tlak na otváranie sa krajín geneticky modifikovaným plodinám je len ďalším dejstvom tohto príbehu. Modifikované plodiny znova pomáhajú zvyšovať výnosy. Nikto však zatiaľ nevie, aká bude cena environmentálnych dosahov. Čo vieme takmer s istotou, je, že štáty, ktoré im otvárajú svoje dvere, si do budúcnosti koledujú o veľké ekonomické problémy v poľnohospodárskom sektore. Na tie doplatia najmä malí a strední farmári. Máloktorá vláda má v tomto súboji Dávida a Goliáša proti nadnárodným spoločnostiam šancu. Keby Slovensko nebolo členom únie, ktorá sa ako-tak bráni, zrejme by nás už dávno prevalcovali.

V depeši z roku 2005, ktorú publikovali na serveri Wikileaks, americká ambasáda v Bratislave vyhlásila, že “bude pokračovať vo svojich snahách rozptyľovať mýty o GMO a zasadzovať sa za Monsanto”. Je to len jedna z 900 depeší, ktoré nedávno analyzovala nevládna organizácia Food & Water Watch a ktoré sa týkali amerického lobingu za geneticky modifikované plodiny. Ide o veľa. Bojuje sa o trh, ktorý sa odhaduje na 15 miliárd USD ročne. A to je ešte iba začiatok.

Firmy ako DuPont, Syngenta či už spomínané Monsanto postupne zmonopolizujú globálny trh s osivom. Odstrašujúcim príkladom v tomto smere je dnes India. Nemusíte kupovať geneticky modifikované semená bavlny od nadnárodných spoločností. Na indickom trhu však iné takmer nie sú.

Článok vyšiel v denníku Pravda.

Na prelome 50. a 60. rokov 20. storočia ekonomická ale aj zahraničnopolitická orientácia Kuby mala veľa nezodpovedaných otázok. Krajina výhradne závislá na produkcii jedinej komodity – cukru – rozmýšľala o sovietskom modeli rýchlej industrializácie, v rámci ktorej by sa uprednostňoval ťažký priemysel, ale zároveň by sa vybudovala diverzifikovaná ekonomická základňa. Bola vytvorená centrálna plánovacia komisia a bol zostavený strednodobý hospodársky plán. Hlavným hospodárskym cieľom bolo teda znížiť podiel výroby cukru na národnom produkte, dosiahnuť sebestačnosť poľnohospodárskej produkcie a relatívne diverzifikovaný priemysel.

Tento model rozvoja nebol akceptovaný na Kube jednoznačne – mnohí poukazovali na izolovanosť ostrova (najmä po prerušení väzieb na USA), nedostatočnú základňu, nedostatok finančných zdrojov na obrovské investície, nedostatok základných surovín a energetických zdrojov. Netreba zabúdať ani na podozrievavý vzťah časti revolučnej vlády k Sovietskemu zväzu v období po karibskej kríze. Osobitne „Che“ sa stal veľmi skeptický až kritický k sovietskemu modelu a k Chruščovovým reformám.

Rezervovanosť k ZSSR bol pravdepodobne stimul, ktorý – paradoxne a možno z nedostatku dobrých informácií – obrátil záujem „Che“ k iným vyspelým krajinám východného bloku, zvlášť k ČSSR. Píšem „paradoxne“, pretože československá ekonomika v druhej polovici 50. rokov a potom v 60. rokoch bola subjektom pomerne dosť významných „protrhových“ reforiem. Guevarova vízia (vychádzam z Guevarovho životopisca Jon Lee Andersona a aj spomienok V. Komárka) sa zásadne líšila od trendov, ktoré sa v tom čase pripravovali a čiastočne realizovali vo východnom bloku.

Hoci „Che“ predpokladal, že nová kubánska ekonomika by mala byť schopná zabezpečiť do určitej miery diverzifikovanú ponuku spotrebných produktov (a veľký podiel bezplatných sociálnych, zdravotníckych a kultúrnych služieb), veril, že sa to dá dosiahnuť nie protrhovými mechanizmami (o ktoré sa usilovali československé reformy), ale úsilím jednotlivcom, založeným na novej morálke, na etických stimuloch, na pozitívnych príkladoch, uskromňovaní sa v potrebách, na neplatenej práci. Bol zástancom rigidného centrálneho určovania cien, centrálneho riadenia podnikov, centrálneho prideľovania dôchodkov podnikom. Skrátka, intuitívne presadzoval riešenia, ktoré boli negáciou kapitalistickej logiky ekonomiky a jej mechanizmov. Veril, že takýmto spôsobom je možné rýchle zavedenie komunizmu na Kube.

Guevarove sympatie k československému modelu hospodárstva, podľa môjho názoru, pravdepodobne vychádzali z nedostatočných informácií. Možno mu trochu imponovala celková kultúrna vyspelosť krajiny, relatívne vysoká životná úroveň a väzby na západnú Európu a Francúzsko, ktorého kultúru obdivoval. Možno svoju averziu k ZSSR kompenzoval vierou v efektívne a spravodlivé socialistické zriadenie v ČSSR.

Prahu prvýkrát navštívil na svojej ceste z Moskvy v roku 1963 a na pôde štátnej plánovacej komisie, kde bol Valtr Komárek šéfom pracovnej skupiny pre štrukturálne reformy, sa zúčastnil pracovnej diskusie. Podľa Komárkových spomienok jeho vlastný kritický referát o „železnej koncepcii ekonomiky“ vnútenej Československu sovietmi, a o nadmernej byrokracii „Che“ úprimne zaujal. Z tohto vzniklo aj pozvanie pre československého odborníka na dlhšie konzultácie priamo na Kubu.

Československé reformy v 50. a 60. rokoch však boli pravdepodobne niečo iné, ako si predstavoval Ernesto Guevara. Prvá reforma z prelomu desaťročí mieri k väčšej decentralizácii riadenia ekonomiky a rozširuje priestor pre autonómne rozhodovanie podnikov, tak o výrobe ako aj o investíciách. Hlavným nástrojom sú tzv. dlhodobé normatívy hmotnej zainteresovanosti podnikov. Tieto stanovujú podiely, ktoré si podnik, pokiaľ prekročí plán výroby, môže odviesť do svojich fondov. Z nich vypláca doplnkové zložky miezd a financuje rôzne kultúrne a sociálne potreby pre zamestnancov.

Mimochodom, tento model je veľmi podobný poslednej zamýšľanej reforme z 80. rokov – tzv. súboru opatrení. Problém spočíval v tom (ako ukázala prax), že za podmienok centrálne určovaných cien byrokratická hra o stanovenie normatívov a cien, do ktorých si podniky mohli preniesť svoje náklady, hrala kľúčovú úlohu na úkor zvyšovania efektivity výroby. Preto podniky mohli dosahovať vyšší dôchodok aj tým, že vyrábali napríklad zastarané produkty, ktoré sa stávali nepredajnými zásobami.

V 60. rokoch reforma ide ešte ďalej a (okrem iných inštitucionálnych opatrení) vzťah medzi podnikmi a štátom má byť založený na daňovom princípe. To znamená, že tvorba dôchodkov pre podnik nemala byť založená na ukazovateľoch výstupnej produkcie, ale na tržbách za predaný tovar a služby, pri takmer úplnej samostatnosti podnikov. Z dosiahnutých tržieb si podniky mali uhrádzať náklady, platiť odvody a dane a mohli aj skrachovať.

Podľa svojich spomienok Valtr strávil  s „Che“ veľa hodín rozhovorov. Valtr si spomína na „Che“ ako na humanistu, politického idealistu, človeka senzitívneho k nespravodlivosti a nerovnostiam a jednotlivca s širokým kultúrnym rozhľadom. Na druhej strane, Valtr si osobitne získal „Che“ svojou znalosťou francúzskej literatúry, schopnosťou citovať klasikov a prekliatych básnikov, svojou znalosťou Jeana Paula Sartra. Ako vyplýva z Valtrových spomienok, „Che“ si bol pomerne neistý, čo sa týka budúcnosti štruktúry a inštitúcii národohospodárstva na Kube a preto pozorne počúval.

Valtr v debatách kritizoval sovietsky model industrializovanej ekonomiky a snažil sa pre Kubu presadiť víziu ekonomiky založenej na komparatívnych výhodách, prírodných, historických, geopolitických. Mala to byť ekonomika založená na tradičnej produkcii cukru doplnená veľkým turistickým priemyslom, službami a infraštruktúrou (cesty, vlaky, hotely). Kubánska ekonomika sa podľa Komárka mala v „medzinárodnom merítku špecializovať a veľa exportovať, aby mohla veľa dovážať.“ Mala „rozumne“ rozvinúť domáce poľnohospodárstvo a nadväzujúci potravinársky priemysel a tradičný ľahký priemysel. Veľký export by sa však musel premeniť v import spotrebného tovaru, od automobilov po elektrotechniku a nadštandardné potraviny.

Nie je úplne jasné, aký vplyv mohli mať a mali na „Che“ vízie a rady československého poradcu. Aj vzhľadom na uvedené diametrálne odlišné predstavy „Che“ o komunistickom hospodárstve by sa dalo predpokladať, že dopad mal svoje limity. „Che“ ešte pred skončením Komárkovej misie na Kube odchádza z vysokých administratívnych funkcií opäť do boja, a organizuje guerillu v Afrike a Južnej Amerike.

Kuba sa v polovici 60. rokov nevydáva ani na cestu československých reforiem, ani na cestu idealistického komunizmu, ani nerozširuje svoju priemyselnú základňu sovietskym štýlom. Naopak, opäť získava prioritu primárny sektor zameraný takmer výhradne na výrobu cukru. Toto bolo umožnené (a pravdepodobne sa javilo v tých časoch aj ako výhodné, rýchle a pragmatické riešenie) tým, že ZSSR podpísal strednodobé dohody, v ktorých sa zaviazal k výkupu kubánskeho cukru vo výhodných cenách.

Ne příliš překvapivě ukazují, že krize a některá protikrizová opatření (především ta související s “utahováním opasku” státu) urychlily nárůst příjmové nerovnosti. Dozvěděli jsme se i další podrobnosti: celkově krize dopadla více na lidi v nízkých příjmových kategoriích než na lidi s příjmy v kategorii nejvyšší. Snížily se především reálné příjmy z pracovní činnosti (a o něco méně pak i příjmy z kapitálu). Dozvěděli jsme se, že narostl počet lidí ohrožených relativní chudobou, a to především dětí a mladých lidí.

A konečně, dozvěděli jsme se, že bez redistribuční politiky a rozpočtové stimulace státu by nerovnost narostla ještě více. Konkrétně, bez započtení účinků sociálních opatření vzrostla nerovnost v letech 2007 až 2010 více než za dvanáct let předešlých.  Přitom je třeba si také uvědomit, že krize neskončila v roce 2010, kdy končí dosavadní časová řada dat OECD. Není příliš pravděpodobné, že by se za poslední dva roky trendy otočily, spíše naopak.

Pro Českou republiku a Slovensko data ukazují, že nárůst příjmové nerovnosti a její nepříznivé dopady především na mladé skupiny obyvatelstva byl výraznější na Slovensku než v České republice. To pro Slovensko platí i přes celkový – a v zemích OECD za toto období vzácný celkový nárůst příjmů … těch bohatších obyvatel Slovenska.

Je třeba ale také dodat, že v evropském kontextu patří Česká republika i Slovensko ještě stále k zemím relativně příjmově rovnějším, a to z velké části také díky daňovým a transferovým opatřením státu. Navíc vývojové trendy směrem k poklesu pracovních a kapitálových příjmů a k rozevírání příjmových nůžek v Česku a na Slovensku zdaleka nedosahovaly extrémních hodnot, jaké bohužel postihly například Řeky, Španěle či Iry. Vše země, které silně zasáhla krize a následná medicína škrtů veřejných výdajů.

Proč si však mají nejen země s výsledky horšími než Česká republika a Slovensko, ale i my máme dělat starosti s tímto nepříznivým vývojem? Především proto, že prohlubování nerovnosti má vedle tíživých dopadů na ty, co již tak bojují s finanční tísní, také negativní celospolečenské a politické důsledky.

Diverzita ve společnosti a určitá míra příjmové nerovnosti jsou společnosti z řady důvodů prospěšné. Ale od určité hranice už vysoká míra nerovnosti ohrožuje kvalitu demokracie. Branko Milanovic, jeden z předních světových odborníků na problematiku nerovnosti, na rovinu píše, že v demokratickém systému nemohou dlouhodobě koexistovat politická stabilita a modely ekonomického rozvoje vedoucí k výrazné příjmové nerovnosti. To platí jak pro jednotlivé státy tak pro nadnárodní celky jako je Evropská unie.

Souvisí to i s tím, že vysoká míra příjmové nerovnosti a nerovnosti bohatství může vést k oligarchizaci elit a státu. Takové elity pak ve vedení státu nemusí nutně reflektovat potřeby té méně bohaté části obyvatelstva. Je pro ně snazší například škrtat “nepotřebné” sociální dávky či brzdit výdaje na veřejné školství a zdravotnictví. Samy si mohou dovolit zaplatit soukromé kliniky a poslat své děti do soukromých škol. Problematické účinky škrtů ve zdravotnictví a v sociální oblasti na zdraví Evropanů a Evropanek se již ale také stávají známy.

Data zveřejněná OECD napovídají, že jsme na cestě směrem k problémové hranici, a ne naopak,  za níž se výše zmíněné efekty začínají projevovat i jako důsledek vysoké nerovnosti.

Tabak podľa neho síce obsahoval dve karcinogénne látky, ale sa nepotvrdilo, že by mali akýkoľvek vplyv na vznik rakoviny pľúc.

V tom čase pritom už existovalo množstvo dôkazov, že je to presne naopak. Až v druhej polovici šesťdesiatych rokov sa na škatuľkách v Európe objavili prvé nápisy o škodlivosti fajčenia. Ešte aj vtedy nadnárodné tabakové koncerny vydávali vyhlásenia, že súvislosti medzi rakovinou pľúc a fajčením sú len veľmi neúplné a že skôr, ako sa siahne k rozhodným záverom, treba mať oveľa oveľa viac vedeckých dôkazov.

Zdravotné dosahy fajčenia už dnes nik príčetný nespochybňuje. Stále sa však akýkoľvek pokus o jeho reguláciu napáda ako obmedzovanie slobody jednotlivca a trhu.

Príbeh tabaku poskytuje mnoho zaujímavých pohľadov na fungovanie trhu a spoločnosti. Študuje sa ako klasický príklad vplyvu kapitálu, moci reklamy a technológií. Ukazuje, akými spôsobmi sa pre zisk manipuluje politika a verejná mienka. Ilustruje, ako privátne záujmy korporácií narážajú na verejný záujem a akým spôsobom a prostriedkami tento konflikt prebieha.

Viacerí autori objavili až zarážajúce podobnosti medzi vývojom diskusie o opatreniach proti tabaku s tými, ktoré vidíme v zápasoch o prísnejšie environmentálne zákony. Či už išlo v minulosti o problém kyslých dažďov, alebo dnes o zmenu klímy.

Tabak bol vlastne tréningovým poľom, na ktorom sa testovali moderné stratégie, nástroje a techniky manipulácie. Nie je to pritom žiadna veda. Vzbudiť pochybnosti, zahmliť argumenty, priznať iba to, čo už je nad slnko jasnejšie, vylamovať zuby návrhom a zdržiavať politiky a opatrenia tak dlho, ako sa to len dá.

Ak svetový panel expertov, ktorí reprezentujú špičku vedy, tvrdí, že zmenu klímy spôsobuje ľudská činnosť a treba konať, biznis, ktorý závisí od zisku z fosílnych palív, nájde vždy niekoľko disidentov, čo budú tvrdiť opak.

Paradoxne korporácie demokratizujú odborný diskurz. Vedec z provinčnej univerzity bez akýchkoľvek overených publikácií v rešpektovaných vedeckých časopisoch dostáva priestor, o akom by sa mu normálne ani nesnívalo. Dnes už bývalý prezident stredoeurópskeho štátu, ktorý problém nikdy seriózne neštudoval, o ňom vydá knihu, ktorú statoční priatelia ropy a uhlia preložia do všetkých mysliteľných jazykov.

Ak ktosi na tento nepomer poukáže, predhodí sa verejnosti príbeh o sprisahaní držiteľov grantov a mýtus o temnej sile v pozadí. Keď sa konečne pod tlakom dôkazov dospeje k rozhodnutiu konať, postupuje sa tak, že sa prijímajú pre biznis čo najmenej obmedzujúce opatrenia.

Napriek miliardovým investíciám korporácií sa fajčenie v rozvinutých krajinách dostáva na okraj. Aj sami fajčiari zväčša chápu, že tu nejde o zvyk bez rizika. Štáty až na výnimky prijímajú čoraz tvrdšie opatrenia. Problém je však v tom, že to trvá desaťročia, pretože každý deň zdržania sa počíta a prináša zisk.

Článok vychádza aj v denníku Pravda.

Je podivuhodné, koľko energie sa v pravidelných intervaloch vynakladá na škandalizovanie prijímateľov dávok v hmotnej núdzi a delegitimizáciu sociálnej ochrany vo všeobecnosti. Exkurzia do predchádzajúceho volebného obdobia by bola príliš jednoduchým príkladom. Sústreďme sa radšej na to, čo nás čaká v blízkej budúcnosti.

Zatiaľ je to iba rétorická otázka, ale čo je skryté za tézou formulovanou v rámci tzv. rómskej reformy, že výška sociálnych dávok má byť naviazaná na (bližšie nedefinované) „správanie sa rodín“? A ako bude do znenia pripravovaného návrhu zákona o pomoci v hmotnej núdzi premietnutá „potreba intenzívnejšieho prepojenia pomoci v hmotnej núdzi na aktivitu jednotlivca a posilnenie princípov individuálnej zodpovednosti a zásluhovosti“ z plánu legislatívnych úloh vlády? Verme, že sociálni demokrati nepôjdu cestou ďalšieho podmieňovania nárokov či znižovania výšky dávok, pretože by to malo na najchudobnejší segment obyvateľstva katastrofálne dopady.

Aktuálne dáta z monitoringu Rozvojového programu OSN príjmov a výdavkov vylúčených rómskych domácností (UNDP, 2013) hovoria, že naozaj neexistuje priestor pre sprísňovanie alebo krátenie sociálnych príjmov. Zistené priemerné mesačné príjmy rómskych domácností sú 113 euro na mesiac na jedného člena, pričom celoslovenský priemer na jedného člena je 350 euro (podľa dát ŠÚ z roku 2011).

Z celkových príjmov sú v rómskych domácnostiach najvyššie sociálne dávky určené pre prípad nepriaznivej ekonomickej situácie – a nie dávky určené na podporu rodiny. To znamená, že väčšinu sociálnych príjmov dostávajú rómske domácnosti pre zlú ekonomickú situáciu a nie vo forme rodinných dávok. To spochybňuje pomerne rozšírený názor o „zárobkovej činnosti z rodenia detí“.

V dôsledku demografických a ekonomických podmienok je u Rómov tiež veľmi nízky podiel tých, ktorí poberajú starobné dôchodky – príspevky v nezamestnanosti a nemocenské dávky sa tu takmer neobjavujú. Ako falošné sa na základe týchto faktov javia časté tvrdenia o „zneužívaní sociálneho systému Rómami“.

Keď sa pozrieme na výšku sociálnych príjmov na jednotlivca, aj tu sú príjmy vylúčených rómskych domácností (72 euro) nižšie ako je priemer za Slovensko (110 euro). Dôležité je uvedomiť si, že čím má domácnosť viac detí, tým menej sociálnych príjmov dostáva na jedného člena a mnohopočetné rodiny majú v prepočte na člena menej súm dávok. Po odrátaní výdavkov na potraviny a bývanie zostane domácnosti v priemere 70 euro na mesiac zo sociálnych príjmov (na jednotlivca 13 euro). To, čo zostáva, smeruje na pokrytie nákladov na zdravie, vzdelávanie, nutné ošatenie a obuv a cestovné. Na pokrytie iných potrieb títo ľudia už jednoducho nemajú.

Rozsah vylúčenia Rómov a Rómok z pracovného trhu najmä v dôsledku nedostatočnej ponuky práce je obrovský. Ak sa aj u časti rómskych domácností objavujú v priebehu mesiaca pracovné príjmy, veľkú časť z nich tvoria príjmy z náhodných či nepravidelných prác. A hoci zamestnanie a práca všeobecne sú nástrojom, ktorý podstatným spôsobom zvyšuje príjem domácnosti, je alarmujúce, že v mnohých prípadoch ani prítomnosť pracujúceho člena nestačí na priblíženie rómskych domácností k priemerným príjmom za Slovensko: v prepočítaní na jedného člena je celkový príjem za rómske domácnosti s pracujúcim členom takmer dvakrát menší (186 euro ku 349 euro).

Hospodárenie domácností negatívne ovplyvňuje aj obmedzená disponibilita finančných prostriedkov počas mesiaca. Domácnosti totiž nikdy reálne nemajú k dispozícii 100 % celkového mesačného príjmu. Nízke celkové príjmy zároveň znamenajú, že väčšinu mesiaca rodina prežíva s veľmi malými sumami finančných prostriedkov. V takýchto podmienkach je slobodné rozhodovanie o spotrebe nemožné, a je ohrozené aj pokrytie základných neočakávaných výdavkov, napríklad na zdravotnú starostlivosť alebo na vzdelávanie. Návrhy politík odstupňovanou sekvenciou vyplácania sociálnych dávok, sú teda vlastne realitou a táto situácia nezlepšuje podmienky života ale naopak.

V priebehu mesiaca realizuje splátku pôžičiek alebo dlhov až takmer 70 % vylúčených rómskych domácností. Častou príčinou vytvorenia dlžôb je neschopnosť uhradiť poplatky za bývanie: zaplatiť nájomné, pravidelné platby za dodávku elektriny, vody alebo kúrenie, prípadne uhradiť nedoplatok pri ročnom zúčtovaní. Nezriedka sa rodiny zadlžujú aj pre potraviny: počas roka malo opakovane problém so zaplatením za potraviny takmer 50 % rómskych domácností zo segregovaných osídlení. O miere chudoby v tomto prostredí svedčí aj fakt, že viac ako polovica vylúčených rómskych domácnosti sa niekedy našlo v situácii, že „nemali čo dať deťom jesť“.

Pri hľadaní ciest, ako posilniť zásluhovosť a aktivitu jednotlivca je potrebné mať na zreteli, že extrémna chudoba nijakým spôsobom nemôže prispieť k motivácii jednotlivcov pri hľadaní východiska z bludného kruhu deprivácie a vylúčenia. Naopak, absencia finančných zdrojov jednotlivca doslova paralyzuje, a znemožní mu akúkoľvek mobilitu. Absolútny nedostatok prostriedkov v domácnosti zároveň znamená, že trpieť budú deti, pre ktoré nebudú zabezpečené ani fundamentálne potreby.

Upravená verzia článku vyšla v denníku Pravda.

Ilona Švihlíková: Změny začínají zdola

Laureát Nobelovej ceny George Akerlof prirovnal krízu k mačke, ktorá lezie na veľký strom. Už mala zísť dole, ale nezišla. Skôr to vyzerá, že spadne, pričom nevieme, čo robiť. Ďalší nobelista Joseph Stiglitz naňho plynule nadviazal s tým, že nemáme dosť dobrej ekonomickej teórie, ktorá by nám vysvetlila, prečo je tá mačka ešte stále na strome. Hlavný ekonóm Medzinárodného menového fondu Olivier Blanchard následne diskusiu uzavrel konštatovaním, že vlastne nemáme predstavu, kam to smeruje a o tom, ako sa to skončí, nemáme šajnu.

V piatok zverejnila Európska komisia svoju správu o ekonomických vyhliadkach EÚ a eurozóny na roky 2013 a 2014. Prináša opatrné odhady v duchu: ak nebude pršať, nezmokneme. Malo by pokračovať znižovanie fiškálnych deficitov verejných financií v EÚ z 3,4 % na 3,2 % v roku 2014. Slovensko zrejme splní cieľ 3 percentá. Za znižovanie deficitu a vládnych výdavkov však krajiny budú platiť prepadom. V lepšom prípade pomalým, ak vôbec nejakým rastom. To však jednoducho nestačí na udržanie systému v chode.

Za fasádou povinného optimizmu správy cítiť neistotu. Napriek všetkým úsporným opatreniam dôjde maximálne k miernemu zlepšeniu ekonomickej situácie. Ani toto zlepšenie, ak k nemu vôbec dôjde, nevyrieši štrukturálne problémy na kontinente. Kde niet peňazí, krachujú firmy a obchody. Ilúzii, že okresávanie verejných financií povedie k rozmachu výroby a služieb, hádam vážne neveria ani na insitnej slovenskej pravici. Vládne nezamestnanosť, aká tu nebola ani za veľkej hospodárskej krízy. Bez práce je v Grécku neuveriteľných 59,3 percenta mladých ľudí. V Španielsku je bez práce celkovo 27 percent obyvateľov krajiny so 47 miliónmi obyvateľov. Slovensko zachraňuje len migrácia za prácou na západ do krajín v čiernych číslach a čiastočné presúvanie výroby do našich končín.

Byť politikom v takých časoch musí byť radosť. Baba, raď. V klasickej ruskej ľudovej rozprávke má pre takýto prípad pre hrdinu jednu radu: ísť tam, ty vieš kam a priniesť to, veď ty vieš čo… Podľa politického zafarbenia máme alebo šetriť, vyhodiť každého, koho sa dá a ubrať všetkým okrem horných 10 000, alebo s tým, naopak, máme prestať a rozbehnúť ekonomiku prorastovými opatreniami. Aké to sú, nikto poriadne nevie.

Scholastika bola stredovekým filozofickým smerom, ktorý staval na tom, že základom vedy a filozofie sú kresťanské pravdy fixované v dogmách. Dnešné ekonomické pravdy sú zas fixované v dogme nekonečného rastu. Ten však v konečnom priestore limitovaných zdrojov neprichádza a narastá obava, že ani nepríde. Alternatívy budú ignorované až dovtedy, kým ta mačka z toho stromu nezletí.

Vyšlo v denníku Pravda.

Aktuálny zámer zaviesť príjmové stropy pre vyplácanie niektorých rodinných dávok má určitý zmysel. Poskytovanie dávok rodinám, ktorých príjmy sú také vysoké, že dávky predstavujú len ich nepatrný zlomok, vyzerá neudržateľne. Podporovať len tých, ktorí to skutočne potrebujú, je zase vec, ktorú intuitívne podporí každý, kto je vybavený aspoň minimálnou dávkou empatie. O jasnú a bezproblémovú situáciu ide len na prvý pohľad. Existuje niekoľko skutočností, ktoré treba pri takýchto úvahách zohľadniť.

Zavádzanie väčšej adresnosti je štandardným politickým opatrením, ktoré nájdeme v mnohých vyspelých krajinách. A vďaka tomu vieme, že neprináša vždy očakávané výsledky. Cielenie dávok na nižšie príjmové skupiny automaticky neznamená, že sa zvýši ich efektívnosť. V tejto súvislosti sa hovorí o tzv. paradoxe redistribúcie. Spočíva v tom, že zvyšovanie adresnosti dávok vylučuje z okruhu potenciálnych poberateľov príslušníkov strednej triedy, čo následne znižuje spoločenskú podporu a legitimitu týchto dávok. V dlhodobom horizonte hrozí, že adresné dávky sa budú postupne presúvať na okraj politického záujmu a bude dochádzať k znižovaniu ich reálnej úrovne. Či už na základe priamych škrtov, alebo v dôsledku zastavenia ich valorizácie. Výsledkom môže byť situácia, keď dávky „pre chudobných“ samy „ochudobnejú“. Nejde o žiadnu teóriu – príkladov nájdeme viacero, a to aj v našej nedávnej minulosti.

Stredná trieda je dôležitá nielen ako súčasť koalície podporujúcej adekvátnu výšku sociálnych výdavkov, ale aj ako politický aktér prejavujúci starostlivosť o povahu spoločenského poriadku. Prípadné obmedzenie participácie na spoločenských benefitoch, ktoré jej príslušníci pomáhajú spoluvytvárať, môže oslabiť dôveru v inštitúcie, ktorá je už aj tak vystavená ťažkým skúškam. Ale nejde len o stredné triedy. Vec má aj praktické stránky. Medzinárodné porovnania ukazujú, že krajiny s prevahou dávok adresovaných skupinám s nižšími príjmami nedosahujú systematicky lepšie výsledky v oblasti sociálnej súdržnosti, redukcie chudoby či znižovania nerovností. Zacielenie nie je automatickým receptom na úspech. Navyše, každé testovanie oprávnenosti na dávky niečo stojí. Naplánované sumy ušetrených peňazí sa vždy znížia o náklady spojené s implementáciou nových pravidiel. Treba preto starostlivo zvážiť, do akej miery stavať systém sociálnych transferov na princípoch univerzalizmu a v akom rozsahu aplikovať cielenie na nižšie príjmové skupiny.

Spomenuté tézy majú všeobecnejšiu platnosť. Nakoľko sú relevantné pre aktuálne plánované zmeny, závisí od dvoch kľúčových otázok. Po prvé, ktorých rodinných dávok by sa prípadné zavedenie príjmového stropu malo týkať. K dispozícii je niekoľko „adeptov“, dôležité budú kritériá ich výberu. Testovanie prídavkov na deti sme tu už mali, táto skúsenosť môže byť nápomocná vo viacerých ohľadoch. Po druhé, kadiaľ viesť hranicu, nad ktorou zaniká nárok na dávku. Ak sa hranica dá vysoko, ušetrí sa málo. Ak sa dá nízko, spoločenské náklady budú prevyšovať ušetrené prostriedky. Jednoznačná, správna odpoveď neexistuje. Hľadanie hranice by však rozhodne nemalo byť výsostne účtovníckou operáciou.

Článok vychádza v denníku Pravda.