Pokud jde o jeho stranu, máme už k dispozici jak rozsáhlou analýzu, tak velmi stručnou charakteristiku – slova Václava Bělohradského o „rojení oligarchů“. Pózování protřelého kapitána českého agrobyznysu v roli rozhořčeného protikorupčního spravedlivého mělo nezanedbatelný komický prvek a slabou věrohodnost, podobně jako slova Petra Kellnera o tom, že korupce v Česku je horší než v Rusku. Nelze pochybovat, že právě Kellner má dostatek zkušeností k podobnému srovnání… Nyní ovšem přicházejí noví miliardáři. Jejich avantgardou je Karel Janeček, už nějakou dobu aktivní v boji proti korupci. Nyní se spolu s mnoha dalšími iniciativami podílel jeho protikorupční fond na iniciativě Vraťte nám stát, kde s mnoha autoritami veřejného života požaduje změnu poměrů. Podle informací Ekonoma chystá v květnu a v červnu cesty do regionů a pak, nejspíše na podzim, protikorupční sociální hnutí.

„Poctivé peníze“ ve vícerychlostní společnosti
Karel Janeček je člověk, který se může stát opravdu věrohodnou tváří boje proti korupci. Geniální matematik obchodující na světových burzách se jistě neumazal něčím tak přízemním, jako je korupce v Česku. Představuje ideální ukázku podnikatele, který si k penězům pomohl vlastní pílí a především invencí a nyní se angažuje ve veřejném zájmu. Kdo jiný než on je povolán volat: Vraťte nám stát!

Moment, vraťme se ještě na malou chvíli k otázce, kde a jak Janeček poctivě vydělal své majetky. V jednom z oslavných článků čteme o počítačích, které má umístěné přímo v budově burzy, díky čemuž ušetří „rozhodující“ zlomky vteřin. „Pomocí jich nakupuje a zároveň prodává po celém světě, v každé vteřině jeho počítače provedou kolem třiceti obchodů s miniaturními maržemi. Roční obrat RSJ je aktuálně větší než 2 879 000 000 000 000 korun. Zásadní a opojnou vlastností Janečkova podnikání je absolutní nezávislost na zemi, ve které zrovna dlí.“

2 879 000 000 000 000. Číslo, které není pro běžnou mysl netrénovanou hraním na automatech snadné pobrat. Smažme tři nuly, mluvíme o tisících. Další tři nuly a máme miliony. Ještě tři nuly pryč a bavíme se o miliardách. Pořád tu ovšem máme tři nuly – škrtněme je a dostaneme se k částce 2 879 bilionů korun. Jinými slovy, mluvíme o člověku, jehož počítači projdou za rok skoro tři biliardy a on z nich získá tomu odpovídající zisky. Jaká je ale za těmito zisky práce, přínos, smysl? Biliardy korun se pohybují sem tam jako čísla na obrazovce a programy nastavené hazardním hráčem, který je dobrý na matematiku, s nimi dokážou cvičit. Miniaturní marže k miniaturní marži a výsledkem může být neuvěřitelné bohatství – k čemu ale přispělo? Odměnu za jakou zásluhu představuje? Jinými slovy, jakou legitimitu má tento majetek?

Jeden z hlavních zdrojů nespravedlivých nerovností už dávno popsala sociologie globalizace – nazvěme jej vícerychlostní společnost. Lidé žijí v různě rychlých časech, i v závislosti na tom, jak závislí jsou na území, v němž žijí. Už sama schopnost být rychlý přináší zisky, které umožňují rychlost ještě akcelerovat. Člověk, který vydělává díky „rozhodujícím zlomkům vteřiny“ a je mu absolutně jedno, v jaké zemi „zrovna dlí“, je až čítankovou ukázkou této nespravedlivé nerovnosti.

Janečkovy údajně geniální algoritmy vydělávají na rychlosti, mimo jiné na rychlosti, které nemůže dosáhnout patrně žádný stát, rozhodně ne stát demokratický. Větší rychlost znamená moc – státy vydané na pospas rychlejším „trhům“ se neustále ptají, copak asi trhy chtějí, co řeknou tomu či onomu kroku, jak jimi budou oceněny. Vraťte nám stát, volá člověk, který nám chce sugerovat, že nám stát ukradla banda korupčníků. Zapomíná přitom, že hlavní únos státu provedly ony „trhy“, ony obchody s obchodováním, z nichž on sám odvozuje drtivou většinu svého bohatství. Ještě víc než v případě Babiše tu zloděj křičí chyťte zloděje, snad jen s tím rozdílem, že si toho dost možná sám ani není vědom, tak jako Ecův Baudolino, který nechápe, že to byl on, kdo zabil Friedricha Barbarossu. Vzhledem k matematicky jurodivému způsobu, jakým ke svým penězům přišel, je klidně možné, že si neuvědomuje souvislosti, „myslí to dobře“ a úplně vážně. Tím hůř.

„Daňová optimalizace“ je také „odklon“
Vraťte nám stát křičí ve skutečnosti vrstvy, pro něž je dlouhodobě charakteristické pohrdání státem. Značná část českého podnikatelského stavu nepovažuje okrádání státu na daních za podvod, ale za normu či dokonce za jakýsi až odbojový čin ve válce proti „eráru“. Kdo daňově neoptimalizuje, okrádá firmu, zní inovovaná verze starého dobrého „kdo nekrade, okrádá rodinu“. Jako oběť kombinace mafiánské vendety kombinované s politickou perzekucí proto působí Karel Janeček ve chvíli, kdy na něj pochybná (nežalovatelně řečeno) advokátní kancelář Šachta and Partners vytáhla očividně účelové obvinění, že uniká s daněmi na Mauritius a připravil tím stát až o dvě stě milionů korun. Dvojnásob, když jediný novinář, který se kauzy chytil a soustavně ji sleduje, je Klausův dvorní antisemita Adam B. Bartoš, člověk, který si nezaslouží být citován jinak než s úšklebkem či jako dokument strmého pádu politické úrovně Klausova okruhu. Debata ale překračuje rámec mafiózní pomsty i dokládání toho, zda se Janeček dopustil či nedopustil trestného činu. Týká se toho, co vlastně považujeme za korupci.

Ať už je to legální či ilegální, pan Janeček patrně daní velkou část svých zisků na ostrově Mauritius. Pokud připustíme, že jeho majetek je legitimní, je snad legitimní také to, kde jej právě daní? Nic proti malebnému Mauritiu, ale jak přispěl k Janečkovu vzdělání, rozvoji a firmě? Lze volat vraťte nám stát, a přitom „optimalizovat“ svou daňovou povinnost? Jak se takové optimalizace liší od „odklonů“, vytýkaných zkorumpovaným politikům?

„Vraťte nám stát“ by bylo adekvátní křičet především na bohaté podnikatele, kteří mnoha různými způsoby podvazují jeho příjmy. Tak dlouho nahrazovali slovo „občan“ slovem „daňový poplatník“, až navodili představu státu jako jakési akciovky, v níž chudí nemají stejný hlas jako bohatí (a podle některých pravicových extremistů, jako je třeba bývalý místopředseda ODS Miroslav Macek či profesor Stanislav Komárek, by neměli mít ani volební právo). Tak dlouho nás vydírali hrozbami, že v případě posílení nebo i zachování daňové progrese půjdou danit jinam, až si vymohli neoliberální daňovou utopii v podobě „rovné daně“. A výsledek? Třináct z dvaceti nejbohatších českých podnikatelů daní své zisky jinde než v ČR, zpravidla v Nizozemí nebo na Maltě. Jestliže ti samí lidé, kteří do dna využívají veřejné statky (vzdělání vlastní i svých zaměstnanců, infrastruktura, často politická podpora a někdy i za babku zprivatizovaný státní majetek) za ně zároveň neplatí, nelze se divit, že „nejsou zdroje“. Na tyto lidi je bezpochyby třeba křičet „vraťte nám stát“. Smůla jen, když se objeví signatáři takto nadepsané výzvy.

Občanství velmožů
Iniciativa Vraťte nám stát je posledním výhonkem ideologie „mafiánského kapitalismu“ – představy, že náš krásný a čistý kapitalistický sen nám sebrala skupina zločinců a znetvořila ho k nepoznání. Prý stačí zločince pozavírat a trochu změnit pravidla a vláda věcí tvých se k tobě, ach lide, reprezentovaný pokud možno „nezávislými osobnostmi“, zase navrátí. Roztomilý, útěšný blud.

Lze si položit otázku, zda mohla prvotní akumulace kapitálu po rozkladu státněsocialistické diktatury vůbec vypadat jinak. I ve společnostech s lepšími výchozími podmínkami znamenal podobný proces triumf agrese, porušování pravidel a oligarchizace. Zjemňování přišlo nejdříve za několik generací. Má to svou logiku – to, že v tržní soutěži vítězí pravda a láska nad lží a nenávistí, si mohou myslet morální autority v roli neškodných prezidentů (ba pro ideologickou soudržnost společnosti by si to myslet i měly). Pokud by si to ale mysleli Kožení, Tykačové, Bakalové, Mrázkové a jiní Kellnerové, tedy ti, kteří skutečně aspirovali na úspěch, zle by se jim vedlo. Ještě u jejich děti lze očekávat, že ve své většině v sobě budou mít pevně vštípenu paměť hodnot, které jejich otcům umožnily triumf, a budou pevně vklíněny do různých sítí, které tento triumf podpíraly. Možná třetí, čtvrtá generace budou v celospolečensky významném procentu otevřené hodnotovému posunu a budou možná i ochotny se z těchto sítí vymanit. To však bude jen symptom dokonání mnohem důležitější a hrozivější transformace, jejíž nástup zakoušíme a jejíž význam či pouhá existence je právě souslovím „mafiánský kapitalismus“ překryta.

Hlavní nespravedlnost kapitalismu totiž nespočívá v prvotní akumulaci, jak se domnívají ti, kteří by rádi prostřednictvím majetkových přiznání nebo jiného vynálezu odhalili nepoctivé, „mafiánské“ kapitalisty a zabavili jim majetek a zároveň je odlišili od těch čistých. Společensky mnohem nebezpečnější a z hlediska spravedlnosti mnohem více alarmující je ta tendence kapitalismu, která směřuje k prohlubování sociálních a mocenských nerovností, tedy ta, která před bohaté staví stále větší horizonty voleb a dává jim do rukou stále rozsáhlejší možnosti pojistit se, zatímco na chudé dopadají další a další náklady toho, že jsou chudými. Poslední dvě knihy Jana Kellera skvěle dokumentují, jak se tato tendence kapitalismu prosadila i v kontextu západních sociálních států, které deklarovaly snahu ji omezit.

Kapitalismus neznamená systém, který nejlépe oceňuje individuální invenci a píli, ale systém založený na možnosti kumulovat poukázky na protihodnotu skutečných i domnělých minulých zásluh a tím i koncentrovat moc. Moc, která je pak už zcela odcizená od svého zdroje, představuje směnitelnou hodnotu a zároveň může plodit další moc. Klíčová otázka pro demokracii potom zní: Jak velkou majetkovou nerovnost si může dovolit režim, který se hlásí k občanské rovnosti?

Tato obecná otázka se zcela prakticky překládá i do fungování protikorupčního hnutí. Jsou snad miliardáři v občanských iniciativách jejich členové jako každý jiný? Mají stejnou sociální moc jako jiní lidé, kteří prostě přijdou s dobrými nápady? Nikoli, formálně či neformálně mají mnohem větší roli. Jsou velmožové, kteří kolem sebe ustavují dvůr a sebevědomě rozhodují klíčové politické otázky hnutí. „Odbory bych do toho netahal,“ dí občan velmož Janeček v rozhovoru pro Ekonom.

Podstatou demokracie je sociální otázka
Deník Referendum reagoval na vznik platformy Vraťte nám stát poukazem k tomu, že „Protikorupční výzvu politikům směly podepsat jen některé občanské iniciativy“. Kupodivu se neptal, proč nebyly přizvány nevládky, které se korupcí dlouhodobě a koncepčně zabývají, jako jsou Transparency International nebo Oživení, ale proč svůj podpis nemohly připojit ProAlt nebo Alternativa zdola, tedy organizace, které by svým podpisem do značné míry popřely svou politickou identitu. Problematická otázka nicméně přinesla zajímavou odpověď – to když se Břetislav Rychlík vyjádřil k nepřizvání iniciativy ProAlt slovy: „A proč by tam měla být? Vůbec mne to nenapadlo… Stejně jako pod výzvou není podepsána iniciativa D.O.S.T., není tam i ProAlt. Odmítáme radikální pravici i radikální levici. Navíc naše výzva neřeší sociální otázku. Jde nám o podstatu demokracie, jež je podle nás ohrožena.“

Nechme stranou pozoruhodné srovnání ProAltu s fašizoidní frakcí hradní partičky, i když ukazuje leccos o smýšlení lidí, kteří se cítí být povoláni zachránit demokracii.

Pozoruhodnější je jiná věc – pokládání „sociální otázky“ za něco, od čeho se lze povýšeně odtáhnout s tím, že to diskutovaná iniciativa „neřeší“, nemá to v agendě. Agendou je přece něco podstatnějšího, vznešenějšího: sama „podstata demokracie“. Břetislav Rychlík nám připomíná možná největší polistopadovou iluzi: totiž že uvažování o demokracii lze oddělit od uvažování o „sociální otázce“. Přitom tak činí v době, která souvislost podstaty demokracie a nějaké podoby odpovědi na „sociální otázku“ dramaticky aktualizuje. Jakou demokratickou obec rovných práv a stejného hlasu totiž sdílí desetina českých občanů, kteří se propadli pod hranici příjmové chudoby, s Babišem či Kellnerem? A jak lze dělat demokratickou politiku, jestliže se třetí a rozhodující komorou všech parlamentů světa staly nikým nevolené „trhy“, tedy korporace zodpovědné nedohledatelným akcionářům, jejichž struktura se mění na Janečkových počítačích rychlostí, kterou demokracie nikdy nedožene, má-li zůstat demokracií?

Moralistická část střední třídy považuje za klíčový problém korupci. To jí umožňuje hrát bezkonfliktní roli bojovníků proti zločinu – a, jak nedávno ukázal Václav Bělohradský, zároveň ji to imunizuje před úvahami o praktikách, které mohou být legální, ale nejsou legitimní. Jakkoli korupce představuje vážný problém (pro její brilantní analýzu viz zde), může též sehrát roli kouřové clony pro odbourávání sociálních předpokladů demokracie. V předzjednané harmonii s ní totiž nejsou ani zájmy lidí, kteří se propadají do chudoby, ani zájmy oligarchů, kteří potřebují především ochranu svého majetku.

Anti-leviathan proti populismu bohatých
Malým varováním pro demokraty snad mohla být nejen vystoupení Andreje Babiše nebo podpora, již mu podmínečně vyslovil Karel Janeček, ale také slova miliardáře Petra Kellnera, který v rozhovoru pro MF Dnes nejen prohlásil Česko za zkorumpovanější zemi než Rusko, ale také dodal, že mu vyhovuje znovuzvolení Putina. Řešení trojčlenky, jakou nabídl, je nabíledni, jakkoli snad zatím nejde o řešení příliš aktuální.

Autoři rozhovoru, Robert Čásenský a Jiří Štický, se v tomtéž rozhovoru českého oligarchy kupodivu neptají, za jakých podmínek bude schvalovat autoritářský režim i u nás. Místo toho se táží: „Nemáte v souvislosti s tím, jak nepříliš dobře funguje politický systém, strach, že se objeví nějaký populista, který bude zaměřen proti bohatým, proti velkým firmám?“ Zdá se, že pravice zná svou Achillovu patu lépe než levice – velmi dobře ví, kam může cílit oprávněný hněv. Čásenskému, Štickému i Rychlíkovi navzdory: onen „populista“, který by přesměroval hněv z Romů na bohaté, by se za určitých okolností mohl stát nikoli hrozbou, ale zachráncem „podstaty demokracie“. Zejména, bude-li to „populista“ kolektivní, bude-li mít podobu kolektivních shromáždění a různých podob leaderless resistence a ne nějakého nového vůdce, bude-li se jednat o sociální hnutí a ne o politického podnikatele, kterého jediného si dokážou představit čeští pravicoví novináři model 2012. Půjde-li nikoli o jednoho předáka, ale o anti-leviathana, hnutí složené z různých a vzájemně se respektujících jednotlivců a skupin, o kolektivní sebevyjádření prodchnuté zároveň solidaritou, zaměřenou zejména vůči nejnapadanějším částem (v českém případě Romům).

Artikulovat takový „populismus“ (bez mladofrontovního zkomolení: radikální, emancipační politiku) se zatím české levicové publicistice, neřkuli politice příliš nepodařilo. Radikální scéna a autonomní kultura se v tom zatím dostaly dál. „Problém je že jsme pořád lidi ne čísla vaší statistiky/nejsme hodnoty pro vaše tabulky / problém je že věřit nechceme/ že naše hodnota se rovná spotřebě / spravedlnost ta zarytě mlčí / skrze kamerovej systém jí vydloubnuli oči / svět je vytočenej a přece se točí / a přece se točí // málo nám stačí / málo stačí k zlosti / nechceme se srovnat s nerovností kde jsme dneska my budou zítra další s námi/propadáme se do hluboký jámy/propadáme se na dno pyramidy / prý už nejsme lidi / prý už nejsme lidi/ jsme sociálně vyloučení / nepřizpůsobiví // odmítli jsme hrát podle jejich pravidel / odmítli jsme poslušně čekat na příděl//odmítli jsme se slušně chovat /kupovat/platit/vlastnit /produkovat… problém je, že my jsme vaše krize,“ zpívá raperka Potmě v písni Nepřizpůsobiví (poslechnout si ji můžete zde).

Odhodlanost její písně v sobě nemá nic z kombinace komického machismu s hodnotami individuálního úspěchu a sebeprosazení, jaká je charakteristická pro mainstreamový hiphop (jak bezproblémově přejde do pózy měšťáckých fotrů nám ilustruje rozhovor s Vladimírem518 v nedávném čísle Nového Prostoru, viz). Nemá také sklon k přechodu od jednoho snadného vysvětlení (anticiganismus) k jinému (zpackaný převrat od minulého režimu), který je v rapu rovněž přítomný a objevuje se i v jinak inspirativní písni Lipa, Bonuse a Kata Trvalo tři generace. V rukou Potmě rap vyjadřuje emoce, které mohou být základem nové emancipační politiky, obnovující hodnoty skryté za zprofanovanými jmény „svobody“ a „demokracie“ útokem na nelegitimní nerovnost.

Článok prevzatý z nášho partnerského média Deník Referendum.

Jak to vidí… (11.05.2012 08:30)

Pátečním hostem byla vedoucí katedry politických a společenských věd na Vysoké škole…

Panika je ako nákazlivá choroba. Darí sa jej za určitých podmienok – predovšetkým v neinformovanom prostredí, v ktorom sú zväčša premnožení nevzdelanci, lenivci a hlupáci, teda u Ťapákovcov. O to komickejšie pôsobí panika, ktorá zachvátila protagonistov slovenských „informačných“ prostriedkov po zvolení Françoisa Hollanda za prezidenta Francúzskej republiky. Za všetky vrcholový výkon TA3 v Téme dňa.

Najprv úvodné slovo: Politológovia (ktorí? koľkí?) vraj hovoria, že hlavným motívom Francúzov vo voľbách boli obavy z ekonomickej situácie, klesajúcej kúpnej sily a rastúcej nezamestnanosti. Teda chudoba. Záhadou preto zostáva, ako je možné vzápätí tvrdiť, že Hollandea si zvolili, pretože v ich predstavách vraj zosobňuje „umiernenejší spôsob riadenia krajiny“. Štýl vládnutia totiž nemá žiadnu logickú spojitosť s obavou o materiálne zabezpečenie. A keby aj, umiernenejší v akom zmysle? V porovnaní s čím? Hollande im vraj ponúkol „pokojnejšie riešenie“. Čoho a v čom pokojnejšie? Z úvodného slova sa divák nič nedozvie.

Nasleduje vstup do diskusie. Pre portál jetotak.sk je určite nanajvýš potešujúce, že moderátor TA3 nepociťuje nutnosť divákom hosťa ani len predstaviť. Prosto, k slovu sa dostáva občan „Michal Havran“, to musí stačiť.

A v tom momente sa to začne valiť, nielen na ako vždy dokonale upraveného „Michala“, ale aj na diváka: „Urobil Hollande dobre?“ „Postavil na hlavu.“ „Koniec šetrenia.“ „A euro oslabilo.“ Odkryme sugesciu TA3: Čo tým Francúzom preskočilo? Zvolili chlapa, ktorý chce zbúrať etablovaný poriadok (teda robiť bordel), nechce šetriť (ide rozhadzovať), a dôsledok je, že euro slabne (pričom všetci vieme, že silné euro je lepšie, zrejme pretože sila je lepšia ako slabosť).

Michal Havran zjavne nevie, kam skôr skočiť: Ale predsa Hollande nikdy nepovedal, že chce prestať šetriť… . Moderátor obratom priznáva: Dobre, zjednodušujem, ani po francúzsky neviem (perfektné, a to sme len pri 1 minúte 36 sekundách), ale určite v tom zmysle „to“ bolo. Čo bolo? V akom zmysle?

Michal Havran teda skúša kontrovať: Podsúvate ľuďom na Slovensku, že Hollande, pretože je socialista, ide spúšťať život na dlh. Ale francúzsky štátny dlh predsa explodoval práve za pravicového („gaullistického“) prezidenta Sarkozyho. Ten to zadlžovanie naozaj rozfofroval. Moderátor: No dobre. Ale tak Hollande mohol aspoň držať zobák, nepovedať nič o nutnosti investovať, lebo keď to vo svojej ďakovnej reči vyslovil, tak oslabilo euro.

Naozaj by som chcel vidieť tú analýzu, ktorá toto tvrdenie novinára podporí. Ako sa v momente, keď to v tej ďakovnej reči Hollande vyslovil, začal hýbať kurz eura. Ale predovšetkým ma napadá: Akým spôsobom Sarkozy roztočil zadlžovanie? Daňovou reformou, ktorej cieľom bolo motivovať bohatých k ešte väčšiemu bohatnutiu. Škoda, že sme sa až takto ďaleko nedostali. Beztak zostávam prekvapený: Z akého titulu si vlastne redaktor TA3 dovoľuje takto sa vyjadrovať o politickom predstaviteľovi, ktorého si v demokratických voľbách vybrali Francúzi, aby ich zastupoval? Pretože má pocit, že jeho povolebné vyjadrenia škodia jeho eurám, ktoré sa chystal zmeniť na doláre pri výhodnejšom kurze?

Nakoľko celkom zjavne ide o totálny úlet, nezmysel, blamáž, vážený pán redaktor v pude sebazáchovy prekladá vyhybku: Poďme sa baviť o iných veciach. Hollande má vo svojom programe 60 návrhov. Aké konkrétne kroky od neho môžeme očakávať? Do konca relácie zostáva šesť a pol minúty, v hre je 60 bodov programu čelného predstaviteľa nukleárnej mocnosti, piatej najväčšej svetovej ekonomiky.

Michal Havran buď akoby opäť nevedel kam skôr skočiť, alebo akoby sa snažil vyzuť z konkrétnej odpovede. Najprv: Je toho strašne veľa (vraj len pre prvý rok päťročného vládnutia 800 strán konkrétnych opatrení). A vzápätí: Hollande nastúpi do úradu až 15. mája a dovtedy treba brať všetko, čo povie, iba „ako politické vyhlásenia“, ktoré „nevieme rozmeniť na konkrétne opatrenia.“ Čo to má znamenať? Problém, ktorý Michalovi Havranovi stiahol hrdlo je v tom, že nikoho v Európe nezaujíma 60-bodový Hollandeov program. Ostatné štáty zaujíma iba jedna vec – ako sa Francúzsko postaví k „fiškálnemu paktu“.

No a v tomto momente si pre zmenu začína, ako hovoria Francúzi, „pliesť štetce“ práve Michal Havran. Vysvetľuje: Hollande pošle svojim kolegom „nový pakt rastu a stability.“ V skutočnosti také niečo nie je možné. Michal Havran chcel zrejme povedať, že Hollande pošle svojim kolegom dopis, v ktorom im vysvetlí, ako by si želal pozmeniť text čerstvej medzivládnej dohody, takzvaného „fiškálneho paktu“, čo je niečo iné ako Pakt stability a rastu, obsiahnutý v lisabonskej zmluve. Hollande totiž v kampani pod tlakom avizoval, že by na júnovom samite rád opäť prejednal „fiškálny pakt“, pričom kancelárka Merkelová o tom nechce ani počuť. Teraz sa už vyjednáva, ako obsažný protokol o raste bude Merkelová k fiškálnemu paktu ochotná pridať. Ale kto by takéto zložité veci na Slovensku v médiách vysvetľoval?

No určite nie redaktor TA3, ktorý je celý natešený, že môže ukázať, že na to má: Áno, vieme, že Pakt stability a rastu je nastavený tak, že štáty by nemali mať vyššie deficity ako 3 % HDP. To, že „fiškálny pakt“ je omnoho drsnejší, a že práve s tým majú nielen francúzski socialisti zásadný problém, v relácii neodznie. Redaktor TA3 si naďalej hudie svoje: Francúzi majú problém s Paktom stability a rastu, nechcú dodržiavať maximálnu hranicu 3-percentného deficitu, a Michal Havran, ktorý tvrdí opak, nedostáva ani len priestor na to, aby divákom umožnil pochopiť, že problém je v skutočnosti v niečom inom.

Redaktor TA3 ale akoby vycítil, že tadiaľto cesta nevedie, že v tom spolu s „Michalom“ majú trošku hokej, a tak sa vracia na pevnú zem: Nemyslíte si, že je to aj tak populizmus tvrdiť, že je možné šetriť a investovať zároveň?

Škoda, že v tom momente nezaznieva, že v takom prípade by museli byť ako populisti onálepkovaní aj Barroso, aj Rehn, aj Van Rompuy, aj Draghi, aj Lagardeová… a zoznam je dlhý. Miesto toho Michal Havran opäť skúša kontrovať: Podsúvate divákom, že Hollande je populista, teda že niečo sľubuje, pričom veľmi dobre vie, že to nebude môcť splniť. Ale predsa práve Sarkozy bol porazený preto, že takmer nič z toho, čo sľuboval, nesplnil. Pohotový novinár by sa mohol opýtať: Môže byť. No a čo? Je aj Hollande populista, alebo nie?

Michal Havran to ale ani nepotrebuje, pretože plynule pokračuje: A Hollande nie je populista. Prečo? Vari splní to, čo sľubuje? Šetriť a investovať zároveň?

Nie. Prichádza deus ex machina: Michal Havran si nemyslí, že Hollande je populista, nakoľko úlohu populistov parížske redakcie prisúdili akejsi „extrémnej ľavici“. A v čom napríklad spočíva tento populizmus tejto bližšie neurčenej „extrémnej ľavice“? V tom, že vraj navrhla minimálnu mzdu na úrovni 1600 eur mesačne, kde už je „jasne cítiť, že to nie je v poriadku“.

Toto ma posadilo. Tu sa zastavím pri glosovaní doteraz vcelku humornej relácie. Totiž, padla mi sánka. „Michal“, šéfredaktor jetotak.sk, dobrou malomestskou spoločnosťou ostrakizovaný ako ľavicový radikál, jakobín, enfant terrible slovenskej žurnalistiky a postrach Hríbov a Krivošíkov takto v televízii slovenskej oligarchie svižným reverzom odpálkuje dlhodobo presadzovanú žiadosť francúzskych odborov, aby bola minimálna hrubá mzda zvýšená aspoň na 1700 (na 1600 bolo už pred pár rokmi) eur mesačne!

Je pravda, že ide o požiadavku odborov, s ktorou sa stotožnil Ľavicový front, teda volebná koalícia združujúca takmer všetky ľavicové strany, vrátane tej komunistickej, mimo fanatických trockistov z Lutte Ouvrière a NPA a… Hollandovej Socialistickej strany. A tiež je pravda, že medzi Ľavicovým frontom a Socialistickou stranou sa rozpútal neľútostný boj o dominanciu v ľavicovom spektre a v dobrej slovenskej spoločnosti je predsa od „ľavicového radikála“ horší už len spriaznenec s komunistami!

Asi preto sa slovenskí diváci nikdy nedozvedia, prečo sú ekonómovia francúzskych odborov naopak presvedčení, že je to ekonomicky zvládnuteľné, ani prečo si ekonómovia „ľavicových extrémistov“ namýšľajú, že to môže byť pre francúzsku ekonomiku, o ktorej aj ultraliberál Olli Rehn tvrdí, že je naviazaná na vnútornú spotrebu, prospešné. Rovnako sa nedozvieme, prečo je podľa jeho navrhovateľov práve takéto zvýšenie sociálne žiaduce respektíve politicky nutné. Nie, musí nám postačiť, že je „jasne cítiť, že to nie je v poriadku“ – je vymaľované.

Debata môže pokračovať a hlavný mesidž môže byť dokomunikovaný: Hollande nie je taký zlý, ako si na Slovensku myslíte. On vôbec nie je taký nebezpečný, ako si myslíte. Je to dobrý chlapec, uvidíte, zapadne do partie. Je to normálny človek, zo skromných pomerov (povedzme, že prinajmenšom z pohodlných pomerov, vychovaný v tých lepších štvrtiach a na tých najlepších školách), úradník (v skutočnosti aparátčik), celý život strávil v štátnej administratíve (v skutočnosti v službe Socialistickej strany)… atď.

Nemôžem nechať tento moment bez povšimnutia. Totiž otázka podstatného zvýšenia nízkych respektíve minimálnych miezd v súčasnosti vôbec nie je o populizme. Naopak, ide o establišmentom dôsledne opomínanú ale zato kľúčovú otázku nielen pre francúzsku ekonomiku, ale aj pre hospodársku situáciu v Európe, a dokonca aj pre rozpočtovú politiku na Slovensku.

Pôvodne som zamýšľal slovenským čitateľom poctivo vysvetliť francúzsku zápletku okolo minimálnej mzdy, priblížiť im celoeurópsky kontext, dať nejaké čísla o vývoji miezd za posledných dvadsať-štyridsať rokov a porovnať to so situáciou u nás. Ale potom som si prečítal obranný blog Martina Filka a v diskusii pod ním som našiel tento nádherný príspevok od prispievateľa slimak79:

„Slovenski zamestnanci maju v cistom 17 miliard, dochodcovia(SP) 6 miliard, statne davky 1 miliarda. Spolu 24 miliard. Konecna spotreba domacnosti je 39 miliard.

Teda statne prijmy dnes su 23 miliard a keby mali byt “europske priemerne” boli by 31 miliard. To by bolo fajn, hned by sme nemuseli rusit II.pilier ci mali prebytkovy rozpocet. Problem je v tom, ze ten rozdiel 8 miliard by prakticky musela zaplatit ta velka skupina ludi co ma dokopy 24 miliard. No a teraz som zvedavy na ten danovy mix.“

Povedzme, že čísla necháme bokom, pretože hneď prvá otázka by musela byť, ako môžu domácnosti s príjmami na úrovni 24 miliárd generovať spotrebu 39 miliárd? Je to cez dlhy? Pre šedú ekonomiku? Aj od toho sa totiž odvíja praktická debata o daňovom mixe. Ale zaujimavá je skôr logika, na ktorú nás takto položený rébus navádza, a z ktorej možno odvodiť nasledovné: Ak nie sú príliš veľké rozdiely v príjmoch, a ak sú príjmy vysoké respektíve stúpajú, automaticky možno očakávať vysoký respektíve vyšší daňový výnos pri nezmenených sadzbách (odtiaľ argument zástancov rovnej dane: Aj pri jednej sadzbe lepšie zarábajúci odvádzaju v absolútnych číslach viac).  Rovnako je však v takom prípade politicky priechodnejšie zvýšiť sadzby pre lepšie zarábajúcich (progresívne zdaňovanie).

Celkom schematický a zjednodušený model: Ak zarábam 300 a pri 25 % sadzbe štátu odvádzam 75, keď príde reforma, ktorá mi má zobrať 35 %, tak oželiem 105. Pointa je v tom, že v obidvoch prípadoch som pri súčasných cenách čo sa týka disponibilného príjmu v kýbli a štát čo sa týka daňových príjmov tiež (čo mi zoberie z príjmu nezíska na spotrebe). Ak ale zarábam 1500, tak štát berie 375 respektíve 525, v oboch prípadoch je to pre mňa iná situácia, ako pri bežnom slovenskom plate, a aj štát reálne vyberá viac, teda môže omnoho viac investovať, čo sa okamžite premieta do vyššieho potenciálneho outputu, teda bohatstva pre všetkých.

Zásadná otázka teda práve dnes znie, ako je možné, že slovenské platy sú tak nízke, že dokonca aj v takom svetaznalom švihákovi, akým Michal Havran nepochybne je, myšlienka 1700-eurovej minimálnej mzdy inštinktívne vzbudzuje odpor? Nikdy by som si nebol pomyslel, že odkážem na intervenciu europoslanca z protofašistickej EFD Jaroslava Pašku, ale táto je naozaj v tomto prípade k veci.

Veľmi zaujimavá bola odpoveď eurokomisára pre sociálne veci Andora (z bruselského newspeaku ju prekladám do polopatistickej slovenčiny): V bratislavskej továrni VW zarábajú o 50 % menej ako vo Wolfsburgu za rovnakú prácu? Ale veď to je ešte fasa, pekný nadpriemer. Priemer vo východnej Európe je omnoho nižší. A o 50% nižšia mzda pri rovnakej ba dokonca vyššej produktivite práce? Čo do čerta robia odbory?

Ak si pracujúci na Slovensku myslia, že úroveň ich miezd je závislá len na výkone ekonomiky, nech sa nečudujú, že za tie roky, čo výkon ekonomiky impozantne stúpa, ich platy zostávajú mizerné. Ak si pracujúci na Slovensku myslia, že im vyššie mzdy zabezpečí spoliehanie sa na rozumnosť politikov či férovosť podnikateľov, nech sa nečudujú, že štát je v tak dezolátnom stave, od materiálnej infraštruktúry po kultúru.

Podľa všetkého je aj tých niekoľko slovenských ľavicových ekonómov pri projektovaní hospodárskej politiky intelektuálne parazylovaných podobne ako Michal Havran. Nakoľko skrz štát vplývať na tvorbu miezd sa stalo kacírstvom, ktorému sa venujú už len komunisti (fuj), navrávajú si, že postačí zmeniť daňový mix a dosiahnuť európsky priemer miery prerozdeľovania. No nepostačí. Súbežne musia ísť hore mzdy, respektíve predovšetkým nízke príjmy (teda aj dôchodky).

Veľký rozdiel v blahobyte medzi západom a východom už dnes ani zo srandy nemôže ísť na vrub komunistického plánovaného hospodárstva. Hlavný rozdiel je v ochote ľudí biť sa spoločne za svoje práva, v ich schopnosti politicky formulovať a presadzovať verejný záujem, teda v kultúrnej vyspelosti takzvaných elít. Bolo by výborné, keby týmto elitám pri spojení konceptu minimálnej mzdy so sumou 1700 eur nenaskakovala hneď husia koža.

Click here to view the embedded video.

Líder Syrizy Alexis Tsipras skutočne dostal šancu vládu zostaviť – no včera oznámil, že sa mu to nepodarilo podobne ako predtým šéfovi skutočne víťaznej, i keď oproti minulosti výrazne oslabenej strany Nová demokracia Antonisovi Samprasovi. Ten mandát vrátil už v pondelok so slovami, že dať dokopy koalíciu je nemožné. Parlamentná matematika naznačuje, že má pravdu a že uspieť sa nepodarí ani tretiemu v poradí, lídrovi Pasoku Evangelosovi Venizelsovi.

Čisto z klasického politologického hľadiska vyhrala voľby ľavica: jej strany Syriza, Pasok, KKE a Dimar získali spolu takmer 45 percent hlasov, kým pravicové zoskupenia Nová demokracia, Nezávislí Gréci a Zlatý úsvit dali dokopy len približne 36 percent.

Samé o sebe však tieto údaje neznamenajú prakticky nič. V súčasnom Grécku sú totiž prinajmenšom rovnako dôležité dve iné delenia – jednak v otázke úsporného plánu a jednak v otázke postoja k parlamentnému systému ako takému. Zároveň sú výsledky volieb do značnej miery skreslené pozoruhodným volebným systémom, ktorý víťaznej strane priznáva 50 kresiel viac, než by si zasluhovala na základe podielu hlasov.

Pokiaľ ide o úsporný plán, na jednej strane barikády spolu stoja dve tradične dominantné strany, sociálnodemokratický Pasok a konzervatívna Nová demokracia, kým celý zvyšok parlamentu sa nachádza na strane opačnej. Z tohto hľadiska antiškrtová skupina na celej čiare zvíťazila nad proškrtovou – tá prvá dostala spolu takmer 49%, kým tá druhá iba 32%.

Ani to však ešte nie je rozhodujúce, keďže spolupráca s otvorene stalinistickou KKE či otvorene fašistickým Zlatým úsvitom – v oboch prípadoch ide v európskych pomeroch o parlamentný unikát – je len ťažko predstaviteľná.

Nuž a napokon, 50-kreslový bonus pre víťaznú stranu znamená, že rozdelenie mandátov v parlamente silno zvýhodňuje proúsporné strany: Nová demokracia má kresiel 108 a Pasok 41 – kým Syriza 52, Nezávislí Gréci 33, KKE 26, Zlatý úsvit 21 a Dimar 19.

Hlavným výsledkom volieb je teda predovšetkým fragmentácia gréckeho politického spektra. Zo všetkých spomenutých dôvodov sa zdá, že nemožno zostaviť ani vládu proškrtovú, ani protiškrtovú, ani vládu ľavicovú, ani vládu pravicovú – iba ak s podporou fašistov.

Ako by už malo byť jasné, z mechanického sčítania hlasov napravo a naľavo nemožno vyvodiť takmer nič. Spolupráca medzi Syrizou a Pasokom by bola možná iba za cenu zemetrasenia u sociálnych demokratov – museli by sa vzdať doterajšej podpory úsporného plánu, čo by zrejme viedlo k rozkolu v strane. Aby sa na takejto spolupráci podieľala ešte KKE, ktorá v podstate obe skupiny „oportunistov“ nenávidí, je predstaviteľné ešte ťažšie. Na dokreslenie dodajme, že stranu Dimar (Demokratická ľavica) zase pôvodne založili odštiepenci z predchodkyne dnešnej Syrizy. Spolupráca Novej demokracie s fašistami zo Zlatého úsvitu je zrejme podobne nepredstaviteľná – a tretia pravicová strana, Nezávislí Gréci, pozostáva zase z odštiepencov z Novej demokracie, ktorí odmietli prijať úsporný plán.

Na druhej strane nemožno zostaviť ani vládu proúspornú – ND a Pasoku chýbajú do väčšiny dve kreslá a lídrovi víťaznej strany Samprasovi sa podľa všetkého nepodarilo nájsť ani pár „prebehlíkov“, ani presvedčiť žiadnu inú stranu k zmene doterajšieho protiškrtového postoja. Parlamentné počty však zároveň znamenajú, že vláda protiškrtová by si vyžadovala spoluprácu všetkých ostatných strán od stalinistov po fašistov – predstava priam z ríše snov, či možno skôr nočných môr.

A tak najpravdepodobnejším ústavným riešením sú nové voľby – pravdaže bez záruky, že rozdajú karty spôsobom väčšmi prajným dohode. Grécko však nejakú vládu nutne potrebuje – či už aby pokračovalo v dojednávaní ďalších škrtov výmenou za pokračovanie pôžičkového plánu, alebo aby sa naopak pripravilo na bankrot a zrejme i vystúpenie z eura. A tak sa po desaťročiach prvýkrát objavuje v Európe aj nenulová hrozba riešenia mimoústavného.

Upravená verzia vyšla v denníku Pravda. Publikované so súhlasom autora. Autor je ekonóm.

Španielsko sa až do roku 2008 oslavovalo ako príklad úspechu neoliberálnej politiky. Tempo rastu bolo pomerne vysoké, nezamestnanosť klesala a verejné financie sa zdali byť v solídnom stave. Prísadami španielskeho rozmachu boli stavebníctvo, nehnuteľnosti a rýchlo rastúce súkromné zadlženie domácností. V žiadnej inej európskej krajine nebol podiel stavebného sektora na HDP taký vysoký ako v Španielsku. Stavebníctvo vstrebávalo nízkopríjmovú pracovnú silu.

Obe vlády – pod vedením post-frankistickej Ľudovej strany (Partido Popular) resp. sociálno-liberálnej Španielskej socialistickej robotníckej strany (Partido Socialista Obrero Español) – systematicky vychádzali v ústrety stavebníckemu a realitnému sektoru. Medzi rokmi 1997 a 2007 sa počet bytov zvýšil cca. o 30 % (o 7 miliónov) a ceny nehnuteľností sa viac než zdvojnásobili. Bola to ale nadprodukcia. Na konci roka 2008 ostalo cca. milión bytov nepredaných. Táto prehnaná stavebnícka produkcia mala značný dopad aj na životné prostredie. Mestská zástavba bez akejkoľvek väčšej plochy zelene sa tiahne sto kilometrov pozdĺž Costa del Sol a stredozemného pobrežia pri meste Alicante.

Realitný rozmach sa financoval úvermi. Španielsky vstup do eurozóny podporil pôžičkový boom. Úrokové sadzby značne poklesli. Úvery na bývanie agresívne ponúkali najmä regionálne banky (cajas). Za bonitné sa označovali aj chudobné domácnosti. Na konci roka 2008 súkromná zadlženosť domácností dosiahla 84 % HDP. To je celkom jednoznačne nadmerná úroveň.

Tento model rastu mal mimoriadne nerovný charakter. V rebríčku hospodárskej nerovnosti v rámci EÚ Španielsko prekonalo iba susedné Portugalsko. V období rozmachu 1995 až 2007, kedy „sa Španielsku darilo“ (España iba bien), 40 % Španielok a Španielov zažilo obdobie chudoby.

Rastový model sa nevyznačoval iba sociálnym vylúčením, ale aj hospodárskym úpadkom. Po vstupe do EÚ španielske hospodárstvo utrpelo čiastočnú deindustrializáciu. Vstup do eurozóny a agresívna nemecká politika mzdovej deflácie zhoršili štrukturálne problémy španielskeho hospodárstva. Tesne pred krízou španielsky deficit bežného účtu prekročil hranicu 9 % HDP. Deficit sa financoval úvermi zo zahraničia, najmä od nemeckých a francúzskych bánk.

Aj bez urýchľovača v podobne globálnej krízy boli v Španielsku už v roku 2008 prítomné všetky prímesi masívnej krízy. Vláda PSOE až neskoro priznala, aká je kríza hlboká. Ako sa kríza prehlbovala a ako narastal vonkajší tlak, začala už vláda PSOE postupne prijímať úsporné opatrenia. Po volebnej porážke PSOE sa tieto opatrenia zradikalizovali za vlády Ľudovej strany.

Úsporná politika už pozná svoj účet. Španielske hospodárstvo sa opäť začalo prepadať. Miera nezamestnanosti dosahuje 24,4 %. U mladých je to ešte horšie. Sú najvzdelanejšou generáciou, akú kedy krajina mala, ale polovica z nich nemá prácu. Recesia a vysoká nezamestnanosť ešte viac zhoršujú problémy so súkromným zadlžením.

Zatiaľ čo vláda Ľudovej strany ohlásila ďalšie tvrdé škrty v školstve a zdravotníctve, zároveň hľadá nové spôsoby, ako zbaviť banky časti ich zlých dlhov. Zvažuje sa vytvorenie akejsi konsolidačnej „zlej banky“, kam by súkromné banky mohli odpratať časť nesplácaných pôžičiek. Financial Times uvádza, že na rekapitalizáciu slabých španielskych bánk možno bude treba ďalších 100 mld. eur.

Proti úsporným opatreniam a prevládajúcemu hospodárskemu modelu sa z mnohých strán začali valiť vlny odporu. Pred mesiacom paralyzoval hospodársky život generálny štrajk. Ešte minulý rok okupovali verejné priestranstvá mohutne protestujúci-e indignados-as. Na čele hnutia stáli najmä mladí nezamestnaní. Hnutie formulovalo novátorské spôsoby, ako sa vysporiadať so súkromným zadlžením – dôraz sa má klásť na dlžníkov, nie na banky. Indignados a indignadas požadujú prísnejší dohľad nad bankami, progresívnejší rozpočtový režim a verejné programy pre bývanie. Diskusia o alternatívnom modeli rozvoja sa však sotva začala.

Skrátená verzia článku vychádza v denníku Pravda.

Gideon Rachman v príspevku “Grécka kríza čoskoro odhalí Hollanda” opisuje ťažkú dilemu, pred ktorou teraz stojí nový francúzsky prezident, ktorý sa buď prikloní na stranu Nemecka a akceptuje politiku šetrenia, alebo sa postaví na čelo krízou zmietaných krajín južnej Európy. Rachman si myslí, že Hollande iba “blafuje”, keď hovorí o pláne pre ekonomický rast a o alternatíve voči politike šetrenia Anglely Merkelovej. Vzoprenie sa Nemecku by znamenalo radikálny zlom v zahraničnej politike Francúzska, ktorá bola počas celej existencie európskeho projektu založená na úzkej spolupráci a zhode s Nemeckom. Spojenie s krajinami ako Španielsko a Grécko by podľa Rachmana zhoršilo povesť krajiny na finančných trhoch.

Ako najpravdepodobnejší scenár vidí, že Angela Merkelová bude súhlasiť s navýšením rozpočtu Európskej investičnej banky a Hollande akceptuje fiškálny pakt. Skutočným testom Hollanda bude podľa Rachmana kríza v Grécku, kde strany podporujúce medzinárodný bailout a výdavkové škrty stratili väčšinu v parlamente. V situácii, keď MMF a Nemecko odmietajú akékoľvek ústupky vo forme menších škrtov, a pritom neexistuje politická sila na ich presadenie, sa pravdepodobnosť neriadeného bankrotu a rýchleho odchodu Grécka z eurozóny výrazne zvyšuje. Rachman predpokladá, že Francúzsko sa v tomto konflikte predsa len postaví na stranu svojho tradičného spojenca. Optimistickejší pohľad na výsledok volieb vo Francúzsku a Grécku vo svojom komentári “Búriaci sa Európania” prezentoval Paul Krugman, ktorý ich vníma ako nádej na to, že sa zastaví politika šetrenia. Pravdepodobnosť, že euro prežije sa podľa neho týmito voľbami zvýšila.

Philip Stephens v svojom komentári pod názvom “Nebojte sa revolúcie vo Francúzsku” varuje, že zvolenie Hollanda nebude znamenať žiadnu revolúciu – naopak, označuje ho za konzervatívca, ktorý sa len snaží udržať tradičný európsky sociálny model. Hollande bude mať výrazne zviazané ruky, a to jednak kvôli tlaku finančných trhov a jednak snahou udržať imidž Francúzska ako rovnocenného partnera Nemecka. Prílišným spájaním s “južanmi” by si aj podľa Stephensa Francúzi vo svete pokazili renomé.

Martin Wolf sa na svojom blogu venuje vzťahu medzi škrtmi verejných výdavkov a prepadom HDP v krajinách eurozóny. Na základe dát za roky 2008-12 potvrdil záver mainstreamovej ekonómie, že reštriktívna fiškálna politika v súčasnej situácii naozaj vedie k prepadu HDP a nie k prebudeniu súkromného sektora a zvýšeniu ekonomickej aktivity. K podobnému záveru sa na svojom blogu na základe empirickej práce dopracoval aj Paul Krugman.

Tieto zistenia nie sú nijako prekvapivé, množstvo ekonomických štúdii došlo k záveru, že škrty vo verejných výdavkoch neznižujú rast HDP iba v prípade, ak výrazne klesnú úrokové miery v danej ekonomike alebo krajina zažije exportný boom. Ani jedna z týchto dvoch podmienok dnes nemôže byť naplnená, keďže úrokové sadzby centrálnych bánk sú už teraz na historických minimách a prakticky všetky vyspelé ekonomiky zažívajú nedostatok agregátneho dopytu v rovnakom čase, teda nie je kam exportovať.

Wolfgang Münchau, hlavný expert Financial Times na európske témy, vo svojom komentári “Jediné riešenie krízy Eurozóny” tvrdí, že inštitúcie fiškálnej únie sa nedajú vybudovať dostatočne rýchlo, aby mohli pomôcť pri prekonaní súčasnej krízy eura. Tá sa preto dá zvládnuť len pomocou programu nákupu vládnych dlhopisov Európskou centrálnou bankou a prostredníctvom fiškálnych transferov cez Európsky stabilizačný mechanizmus. Münchau si myslí, že ECB dosiahla limity toho, čo je schopná urobiť, a preto riešenie vidí v riadenom bankrote nesolventných krajín prostredníctvom ESM, pričom by sa dlh presunul na bilanciu fondu. Tieto straty by museli byť pokryté veriteľskými krajinami alebo novovytvorenými eurodlhopismi. Tak či tak, išlo by o presun dlhového bremena z nekonkurencieschopných krajín na ich silnejších susedov.

Šéf Bundesbanky Jens Weidmann vo svojom komentári pod názvom “Menová politika nie je všeliek pre ťažkosti Európy” znova potvrdil ortodoxnú nemeckú pozíciu vo vzťahu k ECB. Odmieta akúkoľvek politiku, ktorá by odpútala pozornosť ECB od boja s infláciou a ktorá by znamenala “presun rizík” medzi daňovými poplatníkmi členských krajín. Záchrana problémových bánk je tiež zodpovednosťou národných štátov a ich vlád, ako aj odstránenie makroekonomických nerovnováh v rámci menovej únie. Weidmann spomína riziká spojené s “deformáciou” bankového sektoru kvôli historicky nízkym úrokovým sadzbám a financovaniu komerčných bánk centrálnymi bankami.

Podľa všetkého tak Wolfgang Münchau má pravdu, keď sa nespolieha na aktivitu ECB pri záchrane eura a ako schodnejšiu cestu vidí použitie ESM.

Prehľad pripravil Juraj Briškár. Autor študuje ekonómiu na University of Sussex.

Politika má v sebe vždy erotický náboj. Brežnevove francuzáky sú legendárne. Tiež si pamätám, ako orgasticky premiér Dzurinda a staromestská šmetanka na Hviezdoslavovom námestí vítali vo svete už dokonale zdiskreditovaného Georgea Busha juniora.

Ešte viac ma však pobavilo, keď nedávno v Bratislave rumenný premiér Fico „medzi svojimi“ vyjavil svoju „ľavicovú orientáciu“, mužne klopiac zrak pred Gerhardom Schröderom, veľkoplynárenským lobistom. Starý Gerhard, ktorý sa v Nemecku musí pri každom verejnom vystúpení mať na pozore, aby mu nejaký rozhorčený ľavicový volič náhodou zase nestrelil zaucho, je u našich ešte stále mladých sociálnych demokratov varený pečený… .

Na spapanie, do popuku. Dokonca aj zopár za pravdu horiacich bratov Čechov horko ľutovalo, že pamätnú konferenciu kvôli oneskoreniu vlaku nestihli! Ozaj, keď už sme pri ČSSD – jej pozícia ohľadom fiškálnej zmluvy je naozaj na psychiatriu: Síce s ňou vraj vnútorne nesúhlasia, ale však všetci to podpísali (okrem Camerona a Nečasa), a tak Česko by sa vo vyššom záujme zachovania európskej mocenskej rovnováhy malo pridať.

A vôbec, všetci, čo to podpísali sa nemôžu mýliť a aj maestro Špidla je za, a ten sa predsa vyzná. Akoby ani nemali poňatie o tom, ako sa v Európe vyjednávajú takéto zmluvy, ako sa pre ne vytvára väčšina, a hlavne – akoby jej obsah bol len podružnou záležitosťou, a celá pointa bola niekde inde. Kde preboha? Že riskujeme rozpad EÚ? Nebuďte smiešni. Zato ak budete ako také ovce viesť túto samovražednú politiku, tak uvidíte ten fukot… .

Mimochodom, nemecká SPD s fiškálnym paktom nesúhlasí, ale nechce príliš tlačiť na pílu, pretože sa práve teraz nejako nehrnie do vlády… . Za toto ste ochotní ísť proti vlastným voličom na bodáky, súdruhovia?

Politická dezorientácia ľavice v strednej Európe je, zdá sa, na dlhoročnom maxime. V Maďarsku napríklad fanúšikovia bývalého premiéra Gyurcsánya, najnovšieho podozrivého z podvádzania pri získavaní univerzitného diplomu (pochváľme nášho nového ministra Richtera za to, že ide s dobou), dodnes nepochopili, že Tony Blair už dávno potupne skončil v priekope dejín niekde na tretej ceste, potom ako zradil ešte stále odbormi financovanú Labour Party, stranu práce, stranu robotníkov a robotníčiek, stranu pre pracujúcich.

A programové vyhlásenie novej slovenskej vlády je rovnako deprimujúce, ako pozícia ČSSD voči fiškálnemu paktu, či maďarských socialistov voči zlikvidovaniu II. dôchodkového piliera.

Krátke obzretie sa po bojisku: Zapatero vykopnutý, Sokrates detto, Papandreu chodí po kanáloch, a po posledných gréckych voľbách už aj s celým PASOKOM. Hollande len len že prešiel proti Sarkozymu na vrchole jeho nepopularity, aj to len vďaka mohutnej mobilizácii Ľavicového frontu, ktorý prízračným socialistom, motajúcim sa kdesi „v strede“, v nadchádzajúcich parlamentných voľbách už nič nedaruje. Prvou politickou obeťou ekonomickej krízy z roku 2008 je podľa všetkého socialistická internacionála… .

Nášmu novému premiérovi to však môže byť všetko jedno. Politika v jeho poňatí je čisto mocenská záležitosť, aj keď jeho ambície, v protiklade so Svätoplukovým odkazom, na ktorý sa tak rád odvoláva, nepresahujú horizont ovládnutia jednej periférnej provincie. Okrem toho, Slovensko je na tom tak zle, že fiškálna zmluva mu v skutočnosti umožňuje aspoň trošku „učlovečiť“ daňový systém.

Ale hlavne: Chudobným Slovákom Robert Fico sľúbil len toľko, že jeho vláda neurobí nič preto, aby boli ešte chudobnejší. Voľby nevyhral v mene nádeje na pokrok celej spoločnosti, ale z obavy ľudí, že s pravicovým zlepencom bude len a len horšie. A stačilo to. Predsa byť sociálnym demokratom sa na Slovensku chápe ako „mať sociálne cítenie“. Je to akýsi cit pre mieru pri zdieraní pospolitého ľudu. A Schröder, s úsmevom seladóna presadzujúceho nemecký záujem, vie takýto citlivý prístup oceniť.

V tomto kontexte vrelo odporúčaná literatúra: Dejiny kráľovstva uhorského.

Click here to view the embedded video.

Veľa zástancov II. piliera zľahčuje otázku nákladov na prechod. Podľa nich sú náklady iba odrazom zmeny implicitného dlhu priebežného systému na dlh explicitný. Toto stanovisko je síce z faktického hľadiska správne, ale často sa za ním skrýva A) nepochopenie zásadného rozdielu medzi implicitným a explicitným (skutočným) dlhom, a B) zmätočné zamieňanie implicitného dlhu so skutočným deficitom priebežného systému.

Takéto dezinterpretácie často vedú k tomu, že financovanie nákladov na prechod k čiastočne privatizovanému systému sa vníma ako tak či tak nezvratné. Podľa tejto logiky by národné vlády rovnaké financie museli skôr alebo neskôr vynaložiť na deficitný priebežný systém. A takýto názor je už z faktického hľadiska nesprávny.

Implicitný dlh je teoretický konštrukt, ktorý odkazuje na plánované záväzky vo forme v budúcnosti vyplácaných dôchodkov. V priebežnom systéme sa aktuálne tieto záväzky kryjú zo súčasných príjmov z odvodov pracujúcich. Očakávané budúce príjmy do dôchodkového systému tak možno chápať ako implicitné financovanie. Skutočný deficit môže nastať vtedy, keď aktuálne príjmy nestačia na pokrytie aktuálnych záväzných výdavkov. Z dlhodobého hľadiska tak priebežný systém vytvorí skutočný deficit alebo prebytok vtedy, keď implicitný dlh a implicitné financovanie nie sú v rovnováhe. Náklady dôchodkovej reformy – teda financie potrebné na prechod k súkromnému II. pilieru – zvyšujú skutočný deficit dôchodkového systému, pretože znižujú implicitné príjmy.

Treba zdôrazniť, že implicitný dlh aj implicitné financovanie sú čisto teoretické koncepty založené na predpovediach ohľadom neistej budúcnosti. Oba do značnej miery závisia od legislatívy v oblasti dôchodkového systému. Legislatíva poskytuje nástroje potrebné na zabezpečenie rovnováhy v štátnom priebežnom systéme. Čo je ale najdôležitejšie, budúce zákonné nároky dôchodcov voči štátu sú výrazne inej povahy, než v súčasnosti naakumulovaný dlh často vlastnený zahraničnými investormi. Implicitný dlh je budúci záväzok, ktorý je teoretický a do istej miery ovplyvniteľný domácou legislatívou „dlžníka“, teda štátu. Oproti tomu sú náklady na prechod aktuálnym a skutočným záväzkom, často voči zahraničným veriteľom.

Navyše treba dodať, že náklady na prechod nemožno vnímať ako predplatenie možných budúcich deficitov priebežného systému vyplývajúcich z demografických zmien. Presvedčenie, že zavedenie fondového II. piliera vyrieši tento problém bolo bežné v prvej vlne dôchodkových reforiem. Z makroekonomického hľadiska je však prechod na fondovú „kapitalizáciu“ prinajlepšom druhoradý; jediným opatrením, ktoré by vyvážilo starnutie populácie, je totiž zachovanie resp. zvýšenie úrovne ekonomického outputu. Privatizácia dôchodkov teda vytvára výpadok verejných financií, ktorý popri nákladoch starnutia obyvateľstva predstavuje ďalší reálny finančný záväzok štátov.

Viac o problematike postkomunistických dôchodkových reforiem v kontexte ekonomickej krízy v spoločnom článku Jana Drahokoupila a Štefana Domonkosa Averting the Funding-Gap Crisis: East European Pension Reforms after 2008.

Nástupom hospodárskej krízy v roku 2008 sa viacero štátov strednej a východnej Európy ocitlo behom niekoľkých mesiacov v nezávideniahodnej situácii. Pri dvojcifernom medziročnom poklese hrubého domáceho produktu[1] a neschopnosti refinancovať svoj dlh sa všetky tri baltické štáty rozhodli dočasne znížiť príspevky do druhého dôchodkového piliera. K zníženiu percenta odvodov do druhého piliera pristúpilo v roku 2011 aj Poľsko.

Maďarsko sa rozhodlo realizovať podstatne ďalekosiahlejšiu zmenu svojho systému starobného zabezpečenia. Orbánova vláda pristúpila k de facto uzavretiu druhého piliera a znárodneniu už naakumulovaných úspor koncom roka 2010 a proces realizácie týchto zmien prebiehal postupne počas roku 2011. Tieto kroky prebiehali za hlasnej kritiky maďarskej opozície a médií.

Málokto však vie, že prví, ktorí v Maďarsku prišli s nápadom uzavrieť druhý pilier po vyše desaťročnom fungovaní, boli práve odborníci blízki dnešnej najväčšej opozičnej strane MSzP (Magyar Szocialista Párt – Maďarská Socialistická Strana). Tá koncom deväťdesiatych rokov prechod na trojpilierový model odštartovala. Myšlienka zrušiť druhý pilier sa prvýkrát objavila v článku Jánosa Kuna, v ktorom tento vtedajší zamestnanec Úradu vlády MR písal o chybných predpokladoch, na ktorých sa postavila dôchodková reforma, a o nezmyselnosti a nerealizovateľnosti prechodu zo zrelého priebežného systému na trojpilierový systém. Ďalším významným podporovateľom uzavretia druhého piliera bol aj ekonóm György Surányi, ktorý pôsobil na poste guvernéra maďarskej centrálnej banky počas koaličnej vlády liberálov a socialistov medzi rokmi 1994 až 1998.

Tento vývoj ukazuje, že kroky vlád štátov strednej a východnej Európy – aj keď úzko súviseli s akútnou potrebou získať peniaze – boli sčasti motivované aj pochopením dlhodobých následkov búrania zrelého priebežného systému dôchodkového zabezpečenia a jeho nahradenia súkromným sporením. Prameňom čiastočnej názorovej premeny na starne MSzP bolo poznanie, že maďarský druhý pilier nenapĺňa očakávania s ním spojené. Parafrázujúc Jánosa Kuna (2009), sliepka nezniesla zlaté vajcia. Kun (2009) vo svojej analýze stavu maďarského penzijného systému vychádza z empiricky pozorovanej reality. Zdôrazňuje existenciu cirkulárneho pohybu peňazí kvôli penzijnej reforme, kedy dlh vznikajúci kvôli existencii druhého piliera je krytý nákupom štátnych dlhopisov práve dôchodkovými fondmi.[2] Ďalej poukazuje na nízke reálne výnosy a na značnú volatilitu hodnoty portfólia dôchodkových fondov.

Maďarský druhý pilier naozaj nenaplnil očakávania s ním spojené. Je však otázne, či dôchodkové sporenie ako hospodárska politika vôbec môže tieto očakávania naplniť. Prameňom možných problémov prvého piliera je predpokladaný pokles outputu zapríčinený poklesom aktívnej časti obyvateľstva pri náraste počtu dôchodcov. Sporenie na dôchodkových účtoch tento problém nijako nerieši. V podmienkach uzavretej ekonomiky povedie nárast spotreby krytý nahromadenými úsporami a súčasne pokles outputu k inflácii, a teda aj k poklesu kúpyschopnosti dôchodkov, či už z prvého alebo z druhého piliera. Z tohto hľadiska je úplne jedno či sú dôchodky poskytované štátom z odvodov, alebo zakúpené v podobe anuít z finančných prostriedkov, ktoré sa v minulosti z povinných odvodov odložili na osobných účtoch a následne sa z(ne)hodnocovali niekoľko rokov (Barr 2012).

V podmienkach otvorenej ekonomiky by teoreticky mohli penzijné fondy peniaze svojich klientov investovať v štátoch s priaznivejším demografickým vývojom a tým umožniť dôchodcom zo starnúcich štátov získať podiel na outpute produkovanom v (zatiaľ) relatívne mladších spoločnostiach. V praxi by sme sa teda mali snažiť o investovanie prostriedkov v penzijných fondoch krajín OECD do rozvojových štátov. V takomto prípade je však nevyhnutné rátať s nárastom rizikovosti investícií, monetárnymi obmedzeniami, volatilitou výmenných kurzov, a v neposlednom rade aj s politickými problémami. Vo svojej stati na túto tému Bebczuk a Musalem (2009) dochádzajú k záveru, že investovanie v rozvojovom svete by malo práve kvôli spomínaným rizikám pre fondy dôchodkového zabezpečenia štátov OECD sporný výsledok.

Ak sa však väčšina prostriedkov usporených v dôchodkových fondoch alokuje do štátov so starnúcou populáciou, ekonomické problémy plynúce z demografického vývoja tak či tak poznačia výsledky penzijných fondov, a tým aj naše budúce dôchodky z druhého piliera. Nakoľko je podstatná časť prostriedkov v slovenských penzijných fondoch investovaná do finančných inštrumentov emitovaných v rozvinutých (a starnúcich) štátoch OECD, očakávať nárast reálnej hodnoty dôchodkov pre našich budúcich penzistov vďaka druhému pilieru je značne naivné. Realizácia dôchodkovej privatizácie v podstate týmto stráca zmysel. Výsledky fondov budú úzko späté s ekonomickou situáciou domáceho štátu a zvyšku EÚ, preto negatívny vplyv demografického vývoja zanechá svoj vplyv aj na druhom pilieri.

Ak však druhý pilier nedokáže uchrániť obyvateľstvo pred následkami demografických zmien, vzniká otázka, prečo sme sa vôbec podujali realizovať takto nákladnú reformu. Podľa slov bývalého ministra práce Mihála ročný výpadok príjmov Sociálnej poisťovne z dôvodu reformy predstavuje približne 900 miliónov eur[3], a tento ukazovateľ bude v nasledujúcich desaťročiach ďalej rásť (Ódor a Novysedlák 2005). Snaha vykryť tieto transformačné náklady škrtmi v iných oblastiach alebo privatizáciou bude mať mimoriadne vážne sociálne následky.

Odpoveď zástancov reformy by asi znela, že pojem transformačných nákladov je úplne mylný. Nejde o náklady na reformu, ale o jednoduché zexplicitnenie implicitného dlhu. Tento argument neobstojí. Takzvaný implicitný dlh je teoretický konštrukt, dlh predpokladaný, ktorý má vzniknúť o niekoľko desaťročí voči vlastným občanom a na základe vlastnej domácej dôchodkovej legislatívy. Jeho konečná výška bude úzko súvisieť od parametrických zmien ktoré sa dovtedy udejú v prvom pilieri. Naproti tomu, takzvaný zexplicitnený implicitný dlh je veľmi reálny dlh často voči zahraničným veriteľom, na ktoré sú naviazané aj úroky. Na túto tému zajtra na Kriteku napíše Jan Drahokoupil.

Myšlienka, že explicitný dlh vznikajúci kvôli druhému pilieru je rovný implicitnému dlhu prvého piliera, a teda že dôchodková reforma je účtovne neutrálna operácia, je mylná, nakoľko charakter týchto dvoch typov dlhov je kvalitatívne úplne odlišný. Ak by sme však uznali argument o zexplicitnovaní implicitného dlhu a neexistencii tzv. transformačných nákladov, potom vzniká otázka, v čom tkvie výhodnosť transformácie implicitného dlhu napr. z roku 2030 na explicitný dlh v roku 2010. Takáto premena nie je zrejme nijako výhodná pre štát – požičiavame si dnes na výdavky, ktoré budú aktuálne až o dvadsať rokov,  a samozrejme platíme za túto pôžičku aj zodpovedajúce úroky. No reformátori penzijných systémov nášho regiónu mali to šťastie, že sa ich v čase realizácie dôchodkovej privatizácie nikto na tieto súvislosti nepýtal.

Maďarskú reformu roku 2010 je potrebné vnímať aj v kontexte vyššie uvedených makroekonomických súvislostí. Je pravda, že neexistuje dôkaz o tom, že by vládu Viktora Orbána motivovali k znárodneniu druhého piliera práve úvahy o inherentnej nefunkčnosti druhého piliera. V prípade Maďarska bol vývoj zrejme značne ovplyvnený potrebou štátu získať peniaze na krytie dlhu, snahou zbaviť sa transformačných nákladov a konzervatívnou etatistickou povahou Fideszu. Paradoxne však výsledkom týchto krokov bolo odstránenie jednej nepotrebnej a veľmi nákladnej súčasti dôchodkových systémov – druhého dôchodkového piliera.[4]

Viac o politickej ekonómií novej vlny penzijných reforiem v štátoch V4 a Slovinsku sa môžete dočítať tu: http://papers.ssrn.com/sol3/papers.cfm?abstract_id=2033353

Autor je doktorand na Mannheimskej univerzite a spolupracovník Mannheimského strediska pre európsky spoločenský výskum (MZES).

Odkazy:

Barr, N. A. 2012. The Economics of the Welfare State. Oxford: Oxford University Press.

Bebczuk, Ricardo N., and Alberto R. Musalem. 2009. ‘Does Investing in Emerging Markets Help?’ In Aging Population, Pension Funds, and Financial Markets, 97–117. The World Bank. https://openknowledge.worldbank.org/bitstream/handle/10986/2606/476870Replacem101OFFICIAL0USE0ONLY1.pdf?sequence=1.

Cienski, Jan. 2011. ‘Retirement: Pensions Changes Now a Big Political Issue’. FT.com, May 19. http://www.ft.com/intl/cms/s/0/2add2cae-80ec-11e0-8351-00144feabdc0.html#axzz1tVu2T5oM.

Kun, János. 2009. ‘A Tyúk Nem Tojik Aranytojást’. Népszabadság, April 30. http://www.nol.hu/velemeny/lap-20090430-20090430-35.

Ódor, Ľudovít, and Viktor Novysedlák. 2005. ‘Zodpovednosť Vo Verejných Financiách a Penzijná Reforma’. Inštitút finančnej politky – Ministry of Finance of the Slovak Republic. Presentation given at conference Prezentácia na seminár „Strategiehospodářsképolitiky a udržitelnostveřejnýchfinancí. http://www.mfcr.cz/cps/rde/xbcr/mfcr/Odor2_J05_pdf.pdf.

Viszkievicz, András. 2011. ‘Egyéni Számlás Öregségi Nyugdíjrendszer Magyarországon: A Svéd Modell Alkalmazásának Lehetőségei [Private Account-based Old-age Pension System in Hungary: The Implementation of the Swedish Model]’. Századvég Gazdaságkutató Zrt. http://www.szazadveg-eco.hu/files/muhelytanulmanyok/SzazadvegEco_Muhelytanulmany_2011_I..pdf.

[2] Uvedený jav bol typický pre maďarské fondy. Podľa štatistík maďarského orgánu pre dohľad nad finančnými organizáciami PSzÁF (http://www.pszaf.hu/en/), na konci roku 2010 mali dlhopisy a pokladničné poukážky emitované MR 47-percentný podiel na portfóliu dôchodkových fondov. Na závažnosť tohto javu poukázal aj poľský minister financií Jacek Rostowski, nakoľko v Poľsku dosahoval tento ukazovateľ až 70 % (Cienski 2011).

[3] Viď odpoveď Jozefa Mihála na otázku, či by sa mali znížiť odvody do druhého piliera: http://odbornedebatuj.sme.sk/2012/03/volby-2012-mali-by-sme-znizit-vysku-odvodu-v-ramci-druheho-dochodkoveho-piliera/ .

[4] Samostatnou otázkou presahujúcou limity tohto blogu je problematika ďalšej reformy priebežného systému v Maďarsku. Zrušenie druhého piliera vyriešilo niektoré problémy, s ktorými by sa maďarský štátny rozpočet nebol vedel vysporiadať. No existujúci priebežný systém zrejme tiež bude musieť prejsť parametrickými zmenami, príp. hlbšími systémovými zmenami bez znovuzavedenia súkromného sporenia. Jednou z možností je zavedenie švédskeho modelu, ako to bolo načrtnuté Viszkieviczom (2011) z mimovládnej organizácie Századvég blízkej Fideszu.

Argumentácia organizácií typu INESS alebo INEKO je dogmatická. Na akýkoľvek problém odpovedá stále rovnako: Za všetko môže štát, ktorý je zlým vlastníkom a ešte horším regulátorom. Preto treba privatizovať, deregulovať, znížiť zdanenie firiem a vysokopríjmových skupín, dosiahnuť vyrovnaný rozpočet. Hlavným poslaním vlády je donekonečna zlepšovať “podnikateľské prostredie”, dokonca aj reforma súdnictva a zefektívnenie štátnej správy sa nemala robiť kvôli všetkým občanom, ale preto, aby sa zlepšilo podnikateľské prostredie. Tento prístup najlepšie vystihuje citát z Trendu o ideálnom kandidátovi na ministra sociálnych vecí: “Sociálne veci by potrebovali niekoho, kto chápe, že treba pomôcť podnikateľom vytvárať miesta.”

Slovenský a český mediálny priestor je často plný odkazov po vzore Tomáša Sedláčka, ktorý síce pôsobí ako nekonvenčný ekonóm, no v skutočnosti je to typický konzervatívec  moralizujúci o úpadku spoločnosti. Tvrdí, že “naša civilizácia je rozmaznaná” a prirovnáva ju k Rímskej ríši pred jej pádom. Jeho pozícia je, že “táto kríza vyviera z desiatich-dvadsiatich rokov šialeného napchávania sa, šialenej nadspotreby.” Problém je, že jeho názory sú výsledkom predsudkov a hlavne pocitov, nie sú založené na faktoch, dátach a ekonomických modeloch. Základným predpokladom bežnej ekonomickej teórie je, že spotreba je potrebná, a preto sa ju snažíme maximalizovať. Pokiaľ má na to Tomáš Sedláček iný názor, tak by mal vstúpiť do budhistického kláštora a nemal by chcieť, aby bol tento jeho pohľad nanucovaný iným ľudom prostredníctvom vládnej politiky šetrenia.

Typickou dogmou slovenskej moralizujúcej ekonómie je doktrína, že práca je morálna, ale spotreba je niečo zlé, priam opovrhnutiahodné. Nemorálnosť spotreby sa používa ako odôvodnenie vysokých nepriamych daní, ktoré postihujú nízkopríjmové skupiny viac ako tých bohatších. Pritom predstava, že výroba a spotreba sú dve nezávislé, dokonca konkurenčné veličiny, je úplne mylná.

Naša spotreba predstavuje pre niekoho iného príjem. Pokiaľ by sme prestali nakupovať, iní ľudia by stratili prácu a kolesá ekonomiky by sa zastavili. Na spotrebe nie je nič nemorálne. Práve naopak, spotreba vyjadruje vieru v budúcnosť. Schopnosť dobrovoľne sa vzdať peňazí je dôkazom viery v schopnosť zarobiť ich aj v budúcnosti. Veď aj samotným zmyslom práce je získať príjem a ten použiť na spotrebu. Ekonomický systém existuje preto, aby sme boli schopní pomocou kúpy tovarov a služieb napĺňať potreby, nie preto, aby sme sa obetovali práci.

Spoločnosť by mala byť pestrá a jej jednotlivé časti by mali spolu existovať v relatívnej harmónii, pričom žiadna z nich nesmie byť neprimerane dominantná ani marginalizovaná. Na Slovensku sme však dospeli do stavu, keď je jedna skupina nekriticky zvýhodňovaná. Tak ako boli hrdinami kolektivistickej spoločnosti bojujúcej voči všetkému súkromnému v 50. rokoch baníci, tak sú nimi teraz, po rokoch privatizácií, novodobí hrdinovia zápasu so zlým štátom – podnikatelia. Slovensko pripomína opilca, ktorý nedokáže kráčať dejinami rovno, ale pohybuje sa od jednej krajnosti ku druhej.

Zaujímavý je spôsob, akým boli vysvetľované radikálne pravicové reformy, zvlášť počas rokov 2002-06. Ľudom sa hovorilo, že si musia “uťahovať opasky”, že musia priniesť obete dnes, aby sa mali lepšie v budúcnosti. Takýto prístup nemá ďaleko od toho, čo sa hlásalo v stredoveku. Musíte trpieť počas tohto života, aby ste sa mali dobre v tom posmrtnom. Obrovská neférovosť tejto ideológie tkvie v tom, že bremeno nie je rozložené rovnomerne, ale existujú privilegované skupiny, ktoré sú z politiky šetrenia vyňaté. V stredoveku to bola šľachta, na dnešnom Slovensku je príjem z kapitálu zdanený oveľa nižšou sadzbou ako príjem z práce. Neférovosť je ešte vyhrotená tým, že štát chráni korporácie viac ako živnostníkov. Podporuje veľkých a silných a nie malých a slabých. Hlavná črta Slovenska v súčasnosti je, že v ňom platia hrubé pravidlá džungle, kto je silnejší vyhráva a so slabšími netreba mať žiadnu ľútosť. K tomuto prispela napr. práve aj moralizujúca, dogmatická ekonómia.

Autor študuje ekonómiu na University of Sussex.